Nech robíme, čo robíme, predchádzajúca doba medziľadová bola extrémnejšia  
Nech považujeme súčasné zmeny klímy a s nimi súvisiace dôsledky, ako napríklad stúpanie hladiny svetového oceánu, za viac, či menej extrémne, pre samotnú Zem nie sú ničím dramatickým. Staré koralové útesy svedčia o dávnych zmenách väčších, než chystajú najkatastrofickejšie scenáre pre našu budúcnosť.

Predpovedanie, ako sa bude zvyšovať hladina oceánov počas tohto storočia sa začína podobať licitácii na aukcii - IPCC  (Intergovernmental Panel on Climate Change) predpokladá stúpnutie hladiny svetových oceánov do konca tohto storočia o 18 až 59 cm, ale ďalšie vedecké tímy, na základe rozmanitých analýz a modelov odhadujú vyššie hodnoty. Pravdepodobne v súčasnosti  vedie britská Agentúra pre životné prostredie (Environment Agency) s hodnotou až 2,7 metrov.

 

Zvětšit obrázek
Eko-park Xcaret na polostrove Yucatán. Korálové útesy uchovali záznam o prudkom stúpaní hladiny v predchádzajúcej dobe medziľadovej.

Zanechajme úvahy o tom, akú reálnu výpovednú hodnotu tieto predpovede majú a aké iné, než čisto vedecké motivácie sa za nimi ukrývajú. Skôr sa zľahka dotknime otázky, či sme – ľudstvo ako také – schopní naozaj zasiahnuť do vývoja planetárnej klímy. Nečakajte odpoveď, pretože sami vedci sa v nej výrazne rozchádzajú od jednoznačného nie po neochvejné áno. Pozrime sa však na pár minút na polostrov Yucatán, kde architekt Miguel Quintana Pali kúpil pred štvrť storočím pozemok s rozlohou necelých pol kilometra štvorcového. A začal budovať prírodný  eko-park Xcaret. Okrem nádhernej prírody okolo romantického zálivu je v ňom aj náhodne objavená mayská cenota – jama, ktorá vznikla prepadom vápencového nadložia do podzemných priestorov vyerodovaných prúdom podzemnej rieky. Mayovia tieto prepadliny používali ako zdroje sladkej vody, ale aj ako obetné miesta, takže sa stali zlatými baňami pre archeológov. 

 

Paul Blanchon z Národnej autonómnej mexickej univerzity, vedúci výskumu koralových útesov v Xcaret.

Pri terénnych úpravách v Xcarete sa spod nánosov sedimentov a hliny vynorili aj staré, dobre zachovalé koralové útesy a vznikli v nich čerstvé odkryvy. Na vrstvy vápenca, ktorý sa zo schránok koralov tvoril v dávnych geologických dobách, zaútočil tím mexických vedcov z Národnej autonómnej mexickej univerzity (Universidad National Autónoma de México) pod vedením Paula Blanchona. Vek útesov datovali na základe rádioizotopovej metódy rozpadu tória na 121 tisíc rokov, teda do doby predchádzajúcej doby medziľadovej – do eemského interglaciálu (vysvetlivky pod článkom).
 
Podľa doterajších poznatkov rekonštruujúcich charakter klímy v minulosti našej planéty, bolo počas eemskej doby medziľadovej o 2 stupne Celzia teplejšie, než je teraz, hladina oceánov bola vyššia a zaľadnenie bolo výrazne menšie. To by však nebolo až tak neočakávanou novinkou, vhodnou na publikáciu v prestížnom Nature. 

Ak hladina v mori stúpa, koraly, ktoré sú viazané na život v určitom hĺbkovom rozmedzí, začnú tvoriť kolónie bližšie k pobrežiu  – vlastne len k pôvodnej hranici more - súš, lebo aj tá sa nárastom hladiny posúva smerom do vnútrozemia. Staršie koralové útesy zároveň rastú do výšky, pretože sa nové kolónie snažia dosiahnuť optimálnu hĺbku. Ak tento proces trvá dostatočne dlho, útes narastá do šírky a zároveň sa aj zvyšuje. Práve na tejto skutočnosti založili Mexičania svoj výskum. Vek útesov stanovili presným meraním obsahu a vzájomných pomerov izotopov rozpadovej rady tória (Th - rádioizotopová metóda), s pomocou ďalších stratigrafických metód a porovnávaním s rovnako starými koralovými útesmi na Bahamách. Z veku a nameranej výšky rôzne starých častí koralového útesu zistili, že pred vyše 120timi tisícami rokov hladina oceánu stúpala v priemere o 5 centimetrov za rok a za asi polstoročie stúpla o 2 metre.

 

Zvětšit obrázek
Krivka priemernej teploty za posledných 150 000 rokov – rekonštrukcia z meraní deutéria vo vrtných jadrách z ľadovca Vostok. Eemian - predchádzajúca, pomerne krátka, ale dynamická doba medziľadová. Zdroj NOAA

Sú tieto výsledky presnejšie, než tie z predchádzajúcich výskumov (tiež publikovaných v Nature), podľa ktorých tomto medziľadovom období hladina stúpala o asi 1,6 m za storočie? Nevieme. Ale na základe viacerých vedeckých štúdií je zrejmé, že v poslednej dobe medziľadovej, ktorá začala pred asi 128 000 rokmi, bola hladina svetových oceánov o 4 až 6 metrov vyššie, než je dnes.

Aj keď Blanchonove výsledky poukazujú na jedno z najrýchlejších vzostupov hladín ktoré sa nám podarilo rozlúštiť v  šifrovaných záznamoch kroniky Zeme, pravdepodobne nie je najdramatickejšie.  Na konci poslednej doby ľadovej, pred asi 14 tisícmi rokmi, sa rozsiahle kontinentálne ľadovce vraj roztápali tak rýchlo, že hladina svetového oceánu stúpla za 300 rokov o 15 metrov. Aj pred 6 800 rokmi hladina rapídne stúpala – v priemere o 1,3 metre za storočie. 


Geologická minulosť Zeme sa nedá detailne zrekonštruovať a výsledky týchto výskumov možno nezodpovedajú úplne presne tomu, čo sa v skutočnosti udialo v dobách dávno minulých. Niečo však predsa len naznačujú – v súčasnosti sa na Zemi s hladinami oceánov nedeje nič výnimočné a naša planéta prechádzala aj dramatickejšími zmenami, než je tá súčasná. O čo tu ide sme my sami a naša pohodlie zabezpečujúca civilizácia. Jej „trvalo udržateľný rozvoj“ závisí aj od toho, ako vyriešime enviromentálne a energetické problémy a prispôsobíme sa klimatickým zmenám. Súťaž v tvorbe katastrofických vízií to nevyrieši. Moderná civilizácia je zdrojom mnohých, navzájom si protirečiacich záujmov. Napríklad automobilový priemysel. Patrí medzi najväčších znečisťovateľov životného prostredia. Nie je to len otázka výfukových plynov, ale celého procesu od surovín až po likvidáciu. Súčasná ekonomická kríza však ukázala, ako sú výroba, predaj a využívanie automobilov dôležité. Veda je cestou hľadania riešení smerujúcich k realistickému kompromisu. Musíme ich hľadať nie preto, že sa globálne otepľuje, ale jednoducho preto, že inej cesty na prežitie stále rastúcej populácie niet.


Nasledujúca séria grafov zo stránky Global Warming Art poskytuje pohľad na súčasné stúpanie hladiny svetového oceánu v kontexte rôzne dlhých geologických období:

   
Krivka stúpania hladiny od roku 1880 vytvorená na základe dlhodobých meraní na 23 geologicky stabilných meracích staníc. Posledných 15 rokov sú do analýzy pridané aj družicové merania. Krivka zmien výšky  hladiny oceánu za posledných 8 tisíc rokov.
   
Krivka zmien výšky  hladiny oceánu za posledných 20 tisíc rokov. Pred 14 000 rokmi v závere poslednej doby ľadovej došlo k jej prudkému nárastu.  Krivky zmien výšky  hladiny oceánu počas uplynulej vyše pol miliardy rokov. Čím hlbšie do minulosti zachádzame, tým zložitejšie a nejednoznačnejšie záznamy sú a jednotlivé metódy poskytujú rozdielne výsledky. Trend je však po väčšinu času podobný. Na rozdiel od predchádzajúcich obrázkov súčasnosť je zaznamenaná vľavo, minulosť smerom doprava.

 

____________________________________________________________________

 

Eem, Eemian, alebo aj Ém je medziľadové obdobie pred cca 128 až 120 tisíc rokmi. Pre rôzne orogénne systémy má rôzne názvy – eem je severoeurópsky (nordický), pre alpský sýstém je to prechod riss-würm, pre britov je to ipswich, v európsko-ruskom systéme má názov mikulino, v severoamerickom sangamon. Na názve až tak nezáleží, dôležitý je poznatok, že počas tohto relatívne krátkeho (asi 8 000 rokov) obdobia sa prudko menila teplota aj hladina svetového oceánu. Bola o niekoľko (4 - 6) metrov vyššie než je dnes. Súčasná doba medziľadová trvá asi 12 tisíc rokov a zatiaľ si nesiahla na maximá tej predchádzajúcej. Je však v našich silách tento trend ovplyvniť jedným, či druhým smerom?



Zdroje:  Scientific American, NatureNature Geoscience,  Wikipedia, stránka Global Warming Art

Datum: 22.04.2009 14:11
Tisk článku


Diskuze:




Pro přispívání do diskuze musíte být přihlášeni












Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace