Mozog určuje priestorové hranice nášho ega  
Nielen na cestách, ale aj v medziľudskej komunikácii existuje niečo ako „bezpečná vzdialenosť“. Ak nám niekto naruší jej hranice, automaticky v nás spustí alarm nepríjemných pocitov. Tento osobný priestor stráži malé mozgové centrum a výnimky udeľuje len tým najbližším.

 

Zvětšit obrázek
V hustom dave ľudí sa cítime nepríjemne. Okrem tých tlačeníc, ktoré vyhľadávame dobrovoľne, aj za cenu vysokého vstupného.

Osobný priestor (personal space) je priestor okolo nášho tela, kam dobrovoľne vpúšťame len tie najbližšie a srdcu najmilšie osoby. Ak jeho hranice prekročí niekto cudzí, čiže sa k nám príliš priblíži, nie je nám to príjemné, reflexívne sa snažíme ustúpiť aj keď racionálne vieme, že nie sme v ohrození. Máme to jednoducho „v krvi“, presnejšie, ako to potvrdil i nedávny výskum neurobiológov zo známeho amerického Caltech-u (California Institute of Technology), v malom mozgovom centre – v amygdale. Možno práve táto evolučne vyvinutá, podvedomá potreba si zachovať akúsi vlastnú zónu okolo svojho ja, akúsi „ego–zónu“ spôsobuje, že sa navzájom cudzí ľudia, čakajúci na zastávke MHD, rozostavia viac – menej pravidelne. Podvedome sa snažia udržať si v rámci priestoru dostatočné odstupy. Samozrejme, pokiaľ všetci nečakajú na ten istý, tradične preplnený autobus. Vtedy sa nervózni čakajúci nahustia na okraji chodníka na miestach, kde predpokladajú, že „pristanú“ dvere.

 

Zvětšit obrázek
Pravidlá majú svoje výnimky: pri blízkych ľuďoch a v niektorých situáciách amygdala „privrie obe oči“ a to najtesnejšie priblíženie sa stáva veľmi príjemným...

Vo všeobecnosti ale platí, že nám hromadná tlačenica „telo na telo“ s cudzími ľuďmi nie je vôbec príjemná. Je to práve ten negatívny pocit, ktorý stanovuje rozmery osobného priestoru, akéhosi vlastného teritória, presne nedefinovateľnú, nedotknuteľnú zónu bezpečia. Výskumom tohto fenoménu sa psychológovia zaoberajú už takmer polstoročie. Experimentmi overili to, čo sveta znalí laici vypozorovali - Američania a obyvatelia severu Európy majú osobný priestor o niečo väčší (asi 60 cm do strán, 70 cm pred tvárou a 40 cm za chrbtom), než horkokrvnejší a familiárnejší Juhoeurópania. Autistickí jedinci, ktorí majú vo všeobecnosti problémy so sociálnymi vzťahmi, si pocit vlastného, či cudzieho osobného priestoru neuvedomujú vôbec a tak ho nevedomky druhým narúšajú.

A nie je prekvapujúce ani zistenie, že práve amygdala je v zákulisí emocionálnej potreby zachovať si od iných dostatočný odstup. Naznačili to mnohé výskumy na primátoch i neurologické a psychologické poznatky získané pri liečbe ľudí s poškodením mozgu v oblasti spánkových lalokov. V nich sa nachádza malé, vraj mandli podobné centrum, spoluzodpovedné za naše emócie.

 

Zvětšit obrázek
Zobrazovanie metódou magnetickej rezonancie umožňuje odhaliť aktivované mozgové centrá pomocou rozdielu magnetických vlastností okysličenej krvi, ktorá prúdi viac do miest, kde sa práve zahrievajú „mozgové závity“.

K výskumu súvislosti medzi amygdalou a osobným priestorom vedcov inšpirovalo stretnutie so ženou, ktorej zriedkavé genetické ochorenie poškodilo amygdalu v oboch mozgových hemisférach. Žena je nadmieru spoločenská a prejavuje k cudzím ľuďom prekvapivo vysokú mieru dôvery. Počas rozhovoru ich podvedome často chytá za rameno, štuchá do brucha a podobnými prejavmi „spolupatričnosti“ zasahuje do ich osobného priestoru. Už dávnejšie experimenty odhalili, že nie je schopná rozpoznať strach na tvárach iných.


Po niekoľkých rokoch ju vedci znovu zapojili do experimentov a v rôznych testoch porovnávali jej reakcie s reakciami zdravých ľudí. Experimentátor napríklad pomaly kráčal ku skúmanej osobe, približoval sa až kým to nezačalo byť pre testovaného nepríjemné. Táto hranica bola v priemernej vzdialenosti 64 cm od tela zdravého človeka, ale len 34 cm od tela postihnutej ženy. Ani stojac oproti experimentátorovi s nosom pri jeho nose sa necítila nepríjemne. Čo sa o vedcovi povedať nedalo.

 

Na iný pokus neurobiológovia využili zobrazovanie mozgovej aktivity pomocou magnetickej rezonancie. Testovali ako osem zdravých ľudí zareaguje, keď budú stáť ďalej od prístroja, vo vzdialenosti vyše 4 metrov, alebo sa postavia priamo k otvoru cievky elektromagnetu. Na priblíženie zareagovala amygdala výrazne zvýšenou aktivitou. „Naše výsledky podporujú názor, že amygdala pôsobí ako brzda v spoločenských vzťahoch,“ zhŕňa závery výskumu člen tímu Daniel Kennedy. Amygdala nám umožňuje správne vyladiť naše sociálne správanie sa.


 

Amygdala získala svoje pomenovanie podľa gréckeho výrazu pre mandľu. Toto párové mozgové centrum, nachádzajúce sa v spánkových lalokoch, nám pomáha učiť sa na základe udalostí, ktoré v nás vyvolali emócie, teda získavať emocionálne podfarbené skúsenosti. Vďaka nej vieme rozpoznať strach vo výraze tváre druhého človeka. Chráni nás pred priveľkou dôverčivosťou, riadi mieru fyzického aj emocionálneho odstupu od príslušníkov vlastného druhu a teda pomáha regulovať naše správanie sa v spoločnosti iných.

 

 

Zdroje: Nature Neuroscience , Medical News Today

Datum: 03.09.2009 16:56
Tisk článku

Kontrakt (dohoda) jako předpoklad reedukace žáka s poruchou emocí a chování... - Jařabáč Ivan
 
 
cena původní: 225 Kč
cena: 225 Kč
Kontrakt (dohoda) jako předpoklad reedukace žáka s poruchou emocí a chování...
Jařabáč Ivan

Diskuze:

Žádný příspěvek nebyl zadán



Pro přispívání do diskuze musíte být přihlášeni














Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace