CO2 – symbol nezvratnej katastrofy?
Kysličníka uhličitého je v súčasnosti v atmosfére okolo 388 desaťtisícin objemového percenta, teda 0,388 promile, alebo 388 ppmv (parts per million volume). Ročný nárast priemernej koncentrácie je samozrejme rôzny, podľa meraní na havajskej činnej sopke Mauna Loa (z tohto observatória pochádza aj známa a všade propagovaná Keelingova krivka dlhodobých meraní CO2) sa v posledné roky zvyšuje o necelé 2 objemové ppm za rok. Vášnivé diskusie o skleníkovom efekte a s ním súvisiacom globálnom otepľovaní vyzdvihli CO2 na piedestál záujmu a zmenili na zdroj medzinárodného „podnikania“ v podobe emisných kvót a nákupu povoleniek, ktoré v konečnom dôsledku aj tak zaplatia daňoví poplatníci. V podmienkach voľného trhu ťažko vymyslíte lepší všeobecne prijateľný systém, jeho reálny účinok je ale veľmi diskutabilný. Prospešný je najmä pre bohatých špekulantov, ktorým nezjednotené ceny povoleniek umožnili cez fiktívne firmy zarobiť na ich nákupe a predaji v rôznych krajinách. A pre vlády, ktorým sa podarí povolenky neprehľadne predávať. V daniach sa všetko rozplynie.
V Spojených štátoch, ktoré uhlíkovú daň zatiaľ neprijali, dostáva pôvodný Obamov koncept cap-and-trade na frak. Zdá sa, že Američanom hrozbu zložitého systému uhlíkových limitov a poplatkov aspoň na čas zažehnalo nové zloženie Senátu, v ktorom si polepšili republikáni na úkor demokratov. Ale ani tí už nie sú v postoji k „boju proti klimatickým zmenám“ jednotní. Oba tábory nemôžu prehliadať rastúcu nedôveru verejnosti i množiace sa hlasy vedcov kritizujúcich klimatické poplašné správy a zavádzajúce veštby z dielní IPCC (Medzinárodný panel pre klimatické zmeny – naozaj výstižný názov :). Samozrejme, že nikto nespochybňuje negatíva znečisťovania ovzdušia, ale naozaj je globálna teplota v priamej korelácii s množstvom CO2 v atmosfére? Nakoľko sa otepľuje a ide vskutku o celoplanetárny fenomén? Sú varujúce klimatické modely, predpovedajúce ďalší vývoj, hodnoverné? Aká je reálna schopnosť bio- a geosféry planéty absorbovať a recyklovať aj náš civilizačný príspevok k atmosférickému CO2? Okolo týchto a mnohých ďalších otázok sa rozvíjajú vášnivé, žiaľ stále menej vedecké a čoraz viac politické polemiky.
Aj keď dnešnú úroveň CO2 považuje väčšina eko-aktivistov a mnohí klimatológovia za alarmujúcu, z hľadiska geologickej histórie našej planéty nejde o nič nezvyčajné. Ako príroda reagovala na dávne naozajstné extrémy? Ako ich prírodné mechanizmy zlikvidovali? Odpovede vyžadujú zložité rekonštrukcie nepriamych záznamov, uchovaných v horninách, v ľade a vo fosíliách skamenených v pradávnych sedimentoch.
Treťohorný klimatický výkyv
Paleogén (éra pred 65,5 až 23 miliónmi rokov) je staršou etapou treťohôr. Rané paleogénne obdobie, ktoré trvalo asi desať miliónov rokov (pred 65.5 až 55.8 miliónmi rokov) sa nazýva paleocénom. V jeho závere, pred 56,3 miliónmi rokov, klíma zaznamenala prudký výkyv, ktorý sa prejavil výrazným globálnym oteplením. Dnes toto obdobie, trvajúce niečo medzi 100 tisíc až 200 tisíc rokov, nazývame paleocénno-eocénnym teplotným maximom (PETM). Priemerná teplota sa voči predchádzajúcemu obdobiu zvýšila o 3 až 5 oC a obsah atmosférického kysličníka uhličitého stúpol 2,5 násobne. Samozrejme, že takáto zmena výrazne ovplyvnila vtedajšie ekosystémy.
Namiesto úpadku rozvoj
29členný medzinárodný tým pod vedením Carla Jaramillu, paleobiológa zo Smitsonovho ústavu pre výskum tropických oblastí v Paname, zosumarizoval výsledky niekoľkých paleopalynologických (týkajúcich sa fosilizovanývh semien rastlín) a paleontologických výskumov, aby posúdil, ako na náhlu zmenu teploty a obsahu kysličníka uhličitého v atmosfére zareagoval ekosystém tropického dažďového pralesa. Výsledky publikoval v najnovšom čísle časopisu Science, v článku s provokatívnym názvom: Vplyv rýchleho globálneho oteplenia na prelome paleocénu a eocénu na neotropnú vegetáciu (vegetáciu trópov amerického kontinentu).
Vedecký tým skúmal záznamy z tropických oblastí severu Južnej Ameriky. Pred vyše 50 miliónmi rokov sa tu ešte nevypínali severné Andy. Táto časť juhoamerického pásmového pohoria sa vyvrásnila až pred asi 23 miliónmi rokov, takže dnešná geografická mapa by nemohla slúžiť ani na tú najzákladnejšiu orientáciu. Aj pobrežie vyzeralo inak a väčšina územia Strednej Ameriky bola pod vodou.
Paleopalynologické a paleontologické záznamy prezrádzajú, že zatiaľ čo vymieranie pôvodných druhov sa počas paleocénno-eocénneho teplotného maxima (PETM) zvýšilo len nepatrne, celková biodiverzita v amerických trópoch vzrástla výrazne. Pribudli nové druhy, rody, ba až celé čeľade rastlín. PETM dažďové pralesy obohatilo napríklad o množstvo epifitických papradí, orchideí a iných vlhkomilných rastlín, čo dokazuje, že nedošlo k poklesu vlhkosti a zrážok. Objavili sa aj prvé druhy z čeľadí myrtovitých a mučenkovitých (Passifloraceae).
Skrátka, v trópoch vysoká priemerná teplota 31 oC až 34 oC, oproti dnešnej hodnote 27,5 oC, spolu s výdatnými dažďami a vysokým obsahom CO2 v atmosfére v dávnej minulosti Zeme „zapríčinili“ rozvoj dažďového pralesa.
„To, čo sme zistili bolo presne opakom našich predpokladov. Rozmanitosť druhov v tropickom pralese veľmi rýchlo vzrástla v priebehu veľmi krátkeho času“, komentuje výsledky Carlo Jaramillo.
Táto variabilita si v trópoch amerického kontinentu udržala svoju stabilitu na rozdiel od napríklad mierneho pásma Severnej Ameriky, kde následné ochladenie prinieslo opätovný pokles počtu druhov. PETM malo pozitívny vplyv aj na vývoj cicavcov, ktoré po vymretí dinosaurov začali kolonizovať Zem. Umožnilo im osídliť nové oblasti, čo spolu so zmenami klímy vytváralo zvýšený evolučný tlak na schopnosť sa prispôsobovať a viedlo k rozmachu ich druhovej rozmanitosti.
Zdroje: Nature News , Science
Diskuze:
