Kde sa berú zlí ľudia?  
Sociologické a psychologické experimenty už zo svojej podstaty atakujú hranice porušovania etiky, morálky či práva. Nikdy sa ich nerobilo veľa a tie, ktoré sa kedysi vykonali, dnes už asi nikto nebude opakovať. (Radšej sa zvolí neškodná dotazníková metóda; ale je známe, že ľudia klamú pri vyplňovaní dotazníkov aj sami seba...) Takže nezaškodí pripomenúť si niektoré pozoruhodné experimenty, ktoré majú čo povedať k otázke v nadpise tohto článku.

Stanfordský väzenský experiment bol dosť drsný...
Stanfordský väzenský experiment bol dosť drsný...

Nedá sa ináč, ako začať experimentom, ktorý sa vysvetľuje najzložitejšie a čo je zvláštne, neuskutočnil sa inde, ako v počítačovej simulácii. A vlastne pochádza z oblasti, ktorá zdanlivo nemá s človečenstvom veľa spoločného. Nezaobídeme sa bez vysvetlenia pojmu evolučná stratégia. Vymyslel ho John Maynard-Smith, inžinier zaujímajúci sa o genetiku a znamená popis chovania, ktoré organizmy používajú k tomu, aby svoje gény preniesli do ďalšej generácie - jednoducho povedané, aby sa úspešne rozmnožovali aj na úkor potomstva ostatných jedincov svojho druhu. (Na tomto mieste prosím príslušných odborníkov o prepáčenie krkolomných zjednodušení a veriacich nabádam, aby čítali ďalej - nebude nasledovať nijaká propagácia evolucionizmu.) Maynard-Smith zauvažoval, ako by v populácii nejakého druhu živočíchov dopadli vzájomné strety dvoch skupín s odlišným typom správania: "jastrabov" a "holubíc". Jastrabí jedinec chce pri strete s príslušníkom vlastného druhu vždy bojovať a boj skončí buď víťazstvom, alebo smrťou. "Holubice" sa pokúsia protivníka zastrašiť a ak sa to nepodarí, utečú (pred jastrabom, alebo inou, drzejšou holubicou). Môžu byť teda porazené, ale stret prežijú. Pri tomto extrémne zjednodušenom modeli je zrejmé, že v populácii nakoniec prevládnu holubičie povahy, pretože jastrabov pri vzájomných stretoch ubúda. Maynard-Smithov model naznačuje vysvetlenie, prečo v ľudskej spoločnosti neprevládajú agresívni jedinci, pripravení použiť násilie na riešenie každej spornej situácie, ale naopak, ľudia, ochotní dohodnúťsa aj za cenu väčších či menších ústupkov, ale je ešte veľmi ďaleko od reálneho života. Práce jeho nasledovníkov sú však k realite bližšie.

 

 

Profesor Philip Zimbardo, naposledy vedúci centra pre štúdium psychológie terorizmu na Stanfordovej univerzite. (Foto: J. Dec, Wikipedia)
Profesor Philip Zimbardo, naposledy vedúci centra pre štúdium psychológie terorizmu na Stanfordovej univerzite. (Foto: J. Dec, Wikipedia)

Aj ekonómovia, pracujúci s modelmi a teóriou hier pôvodne celkom automaticky predpokladali, že každý človek pracuje len pre svoj vlastný prospech. Ale pri matematickom modelovaní ekonomického chovania v spoločnosti sa tiež ukazovala výhoda aspoň trochu ústretového správania, čo ponímali ako podivnú anomáliu. Až raz vyhlásil mladý politológ Robert Axelrod súťaž, v ktorej vyzval matematikov, aby napísali počítačové programy - evolučné stratégie, ktoré by potom vzájomne súperili. Víťazom sa stal program jednoduchej stratégie Tit for tat - pôžička za odplatu Anatola Rapoporta. Stratégia je jednoduchá: pri prvom stretnutí s protihráčom sa pokúša o spoluprácu a v ďalších stretoch sa zachová tak, ako sa naposledy zachoval protihráč: ak spoluprácu prijal, pokračuje v nej, ak bojoval, potom tiež bojuje. Najhoršie (pochopiteľne) dopadali naivné, neobmedzene priateľské, chcelo by sa povedať, slniečkárske stratégie, ale snaha o spoluprácu sa znova ukázala výhodnejšia, ako agresívne chovanie.

 

 

Isteže, správanie ľudí je oveľa zložitejšie, ako počítačových modelov. Ich "evolučná stratégia", vlastne chovanie voči blížnym, sa mení v závislosti od okamžitej situácie, predchádzajúcich skúseností a predvídania. Vzájomná spolupráca, niekedy z jasnej vypočítavosti, inokedy na pohľad nezištná, nielenže existuje, ale ľudskému rodu sa vypláca. Aj keď sa ľudia zvyknú chovať ináč k niekomu, o kom predpokladajú, že sa s ním budú ešte stretávať- k susedom, spolupracovníkom, vlastnému etniku - a ináč k tomu, koho zrejme už nikdy neuvidia (a kto im už prípadný podraz nemôže vrátiť). Hoci stratégia "pôžička za odplatu" väčšinou prináša prospech, v niektorých prípadoch môže prechodne uspieť aj nečestné a agresívne chovanie. Na príklady z histórie si určite každý spomenie. Ale lúpeživí nájazdníci nakoniec vždy "spotrebovali" olúpiteľných susedov a splynuli so zvyškami pôvodného obyvateľstva, prípadne aj prebrali veľa z jeho kultúry.

Šikanovanie väzňov v Abú Ghraib bolo neprijateľné
Šikanovanie väzňov v Abú Ghraib bolo neprijateľné ...

Takže, ak prijmeme záver, že nejaký druh spolupráce je prínosnejší, ako agresia, ako je možné, že sa občas premnožia agresori? Opakujúc otrepaný príklad z nedávnej histórie: kde sa našli v kultúrnom Nemecku toľkí nacisti, esesáci a iní kruťasi? Že v tom nebola len ideológia, ale - beda - asi aj kus ľudskej prirodzenosti, ukazujú experimenty, ktoré budú ďalej popísané. Jedná sa o experimenty, ktoré dokazujú, ako veľmi dokážu okolnosti zmeniť správanie jedinca, ktorého by sme bez rozpakov nazvali slušným človekom.

 

Veľakrát citovaným príkladom je Stanfordský väzenský experiment, uskutočnený profesorom psychológie Philipom Zimbardom. Jeho cieľom bolo preskúmať vplyv získanej moci či podriadenosti na správanie obyčajných, neagresívnych, psychicky zdravých ľudí. Účastníkmi boli dobrovoľníci, vysokoškolskí študenti, ktorým boli losovaním pridelené úlohy väzňov a dozorcov vo "väznici", ktorá bola zriadená v suteréne budovy bez okien. Podmienky boli veľmi realistické, vrátane oblečenia, zariadenia a správania dozorcov, ktorí však dostali inštrukcie, že majú udržať poriadok bez použitia násilia.

Správanie dozorcov sa ale veľmi skoro začalo meniť. Už prvú noc väzňov bezdôvodne zobudili, aby ich "spočítali", v skutočnosti týmto začínali demonštrácie moci a ponižovanie väzňov. Väzni nevedeli pochopiť takúto zmenu správania a situácia sa im nepozdávala; čoskoro sa vzbúrili. Dozorcovia vzburu potlačili hasiacimi prístrojmi, vodcov oddelili a izolovali na samotkách. Začali používať systém privilégii a trestov, aby rozbili solidaritu väzňov a predišli ďalšej vzbure. Napriek inštrukciam niektorí dozorcovia väzňov šikanovali a tajne používali aj fyzické násilie. Aj sám Zimbardo, ktorý okrem toho, že sledoval a zaznamenával správanie účastníkov experimentu, pôsobil ako "riaditeľ väznice", bol natoľko vtiahnutý do atmosféry experimentu a svojej úlohy v ňom, že ho napriek všetkým excesom dozorcov a žiadostiam väzňov predčasne neprerušil. Urobil tak až na naliehavé odporúčanie postgraduálnej študentky Christiny Maslach, ktorá "väzenie" navštívila a ostala zhrozená situáciou, ktorá sa v experimente vyvinula a ktorú si ani sám Zimbardo nedokázal v tej chvíli uvedomiť.

... ale čo je to oproti upáleniu jordánskeho pilota (dielo Islamského štátu)?
... ale čo je to oproti upáleniu jordánskeho pilota (dielo Islamského štátu)?

Krátkosť času, v ktorom sa zmenilo správanie účastníkov experimentu, prekvapila aj samotného Zimbarda. Ukázalo sa, ako rýchlo a radikálne môže psychicky úplne zdravý človek zmeniť svoje správanie, ak je vystavený extrémnym podmienkam (presne vzaté, táto zmena v priebehu šiestich dní sa týkala tretiny "dozorcov"). Hlavný záver, ktorý Zimbardo urobil z tohto experimentu, bol názor, že brutálne zločiny (napríklad v čase vojny) nemusia byť len dielom psychopatov, ale aj obyčajných ľudí, vystavených tlaku okolností. Tomuto záveru oponenti vytýkajú, že zbavuje ľudí zodpovednosti za svoje konanie a všetko vysvetľuje tlakom okolností. Poukazujú na skutočnosť, že okolnostiam podľahla len menšina "dozorcov". Reprezentatívnosť bola spochybňovaná aj pre malý počet účastníkov experimentu; na druhej strane, keďže bol označený za neetický, nebola vôľa zopakovať ho s väčším počtom účastníkov. Nakoniec sa po polstoročí nečakane objavila repríza: okolnosti šikanovania väzňov v irackej väznici Abú Ghraib, spravovanej americkou armádou, mali veľa podobného so Stanfordským väzenským experimentom. (Zodpovednosť vojakov nebola spochybnená a boli odsúdení)

 

 

Zmenu správania ľudí nemusí spôsobiť len prostredie, môže k nej dôjsť aj tlakom "autority", ako ukázal experiment psychológa na Yalskej univerzite Stanleyho Milgrama, publikovaný ako "Behaviorálna štúdia poslušnosti". Účastníci experimentu v ňom vystupovali ako učitelia, ktorí mali žiaka, v skutočnosti herca, trestom donútiť k lepšiemu výkonu pri "učení". Trestom boli elektrické výboje (v skutočnosti fiktívne), ktorých intenzita sa postupne zvyšovala. Neviditeľný herec v oddelenom priestore, predstavujúci žiaka, so zvyšujúcou sa intenzitou "šokov" vydával bolestné výkriky, nakoniec prosil o ukončenie experimentu, na druhej strane, experimentátor nabádal pokusné osoby v úlohe "učiteľa", aby napriek tomu pokračovali v v experimente. Väčšina účastníkov nabádaniu experimentátora nakoniec vyhovela a použila aj šoky najvyššej intenzity, hoci prevažne neochotne a s pocitom viny. Milgramov experiment vyvrátil dovtedajšie (pred experimentom zisťované) názory psychológov, že len niekoľko málo jedincov so sklonom k sadizmu by bolo ochotných pokračovať v takomto experimente až do krajnosti. Bol niekoľkokrát overený v rôznych obmenách s podobnými výsledkami. Preukázal, ako sa môže meniť správanie človeka pod tlakom autority - a nemusí to byť práve hrozba zastrelenia vojaka pre neuposlúchnutie rozkazu v boji.

 

Metro v New Yorku v osemdesiatych rokoch: obrázok z filmu "Strait to hell" nepotrebuje komentár
Metro v New Yorku v osemdesiatych rokoch: obrázok z filmu "Strait to hell" nepotrebuje komentár

Profesor Zimbardo sa problematike vplyvu prostredia na správanie človeka venoval po zvyšok aktívneho vedeckého života. Svoj pohľad zhrnul v knihe Luciferov efekt (Lucifer, ako niektorí vieme, je padlý anjel, ktorý úlisne zvádza ľudí na zlú cestu, ktorá končí v pekle). V nej opisuje sedem postojov, ktorými sa človek krok za krokom stane zloduchom bez toho, aby si to uvedomil. Ani jeden nie je v našej spoločnosti výnimočný:

 

- Nemiešajte sa do cudzích vecí - ak niekoho bijú, hádam si to zaslúžil.

- Držte sa svojich mravných zásad - ale dá sa to v dnešnom svete bez malého prižmúrenia očí?

- Riaďte sa zákonmi a predpismi, ctite autority - čo na tom, že zákony nemusia vždy znamenať spravodlivosť a autority sa nechovajú vždy čestne.

- Buďte tímový hráč, pozrite sa občas iným smerom, ak máte vidieť, ako firma podvádza - je to predsa v prospech všetkých spolupracovníkov.

- Podeľte sa o zodpovednosť - neváhajte prebrať časť zodpovednosti za chyby iných, veď aj oni môžu inokedy prebrať časť viny za vaše chyby.

- Vážte si príbuzných a blízkych - a pomáhajte im, prípadne aj na úkor cudzích, veď tak to robia všetci.

- Ospravedlňte svoje činy vierou v správnu ideológiu - ideológie nakoniec odpúšťajú aj zločiny, ak sú páchané v ich mene.

Zdajú sa vám tieto postoje povedomé? Asi áno, veď nikto nie je dokonalý. Kde končí nedokonalosť a začína zločin, to si už musí každý ujasniť sám so svojím svedomím. Zimbardov a Milgramov experiment už dnes nie je možné zopakovať - aj krátko po ich uskutočnení boli označované ako neetické a dnes si ich už vôbec nikto netrúfne opakovať za rovnako drsných podmienok. Ale nemali by sme zabúdať na poučenie, ktoré z nich vyplýva.

 

 

Iný experiment: odstavené cudzie autá v pochybnej štvrti boli o pár dní zničené. V "dobrej" štvrti prežili bez úhony a miestni opakovane volali na políciu, či nie sú ukradnuté
Iný experiment: odstavené cudzie autá v pochybnej štvrti boli o pár dní zničené. V "dobrej" štvrti prežili bez úhony a miestni opakovane volali na políciu, či nie sú ukradnuté

Vplyv prostredia a autorít sa ukázal byť podstatný pre správanie sa ľudí. Výrok "učíme slovom, vychovávame príkladom" pochádza z doby dávno pred vznikom psychológie a sociológie (je pripisovaný Bruyérovi, ale aj Komenskému). V zásade hovorí to isté, čo modernejšia "teória rozbitých okien" politológa Jamesa Q. Wilsona a kriminológa George Kellinga (ktorej platnosť v praxi overoval aj Zimbardo): V prostredí, kde je zrejmé, že nikomu priestupky neprekážajú, alebo sú k nim ľudia nevšímaví (odhodené smeti, rozbité okná, posprejované steny...), vzrastá tendencia páchať ďalšie, stále početnejšie priestupky a nakoniec aj zločiny. Z teórie rozbitých okien vychádzali aj David Gunn a William Bratton (neskorší úspešný šéf polície) pri očiste newyorského metra od kriminality v deväťdesiatych rokoch: prestali sa sústreďovať len na najhoršie zločiny a začali s čistením vagónov od neporiadku, graffiti a čiernych pasažierov. Skončili s čistým metrom a výrazným poklesom zločinnosti. Prostriedky boli aj celkom jednoduché - napríklad pri dôslednej kontrole platenia cestovného boli neraz zadržaní hľadaní kriminálnici či nelegálne zbrane a tak sa ostrí chlapíci začali metru vyhýbať, alebo sa v ňom radšej správali slušne. Keď sa časom podarilo vagóny a stanice vyčistiť a postihovať aj drobné priestupky, aj nespratní cestujúci sa začali správať slušne a platiť cestovné. Technicky aj ekonomicky kolabujúce, rozbité, špinavé a nebezpečné newyorské metro začalo opäť normálne fungovať.

 

Nasledujúci odstavec neberte ako kázeň, mienený je ako konštatovanie. Na pohľad sa to nezdá, ale zrejme má význam, ak dbáme o poriadok, prípadne občas dobrovoľne poupratujeme okolo svojho bydliska. Vychovávame predsa predovšetkým príkladom - aj tým, že dáme prednosť vodičovi, ktorý zjavne dlho a márne čaká na vedľajšej ceste, alebo pustíme k pokladni najskôr pani s unaveným, plačúcim dieťaťom. Je to spôsob "pôžičky za odplatu", aj keď odplata nie je zaručená ani vyčíslená v peniazoch a niekedy sa vráti bohato, niekedy nie. Ak napomenieme nespratníkov, prípadne k nim zavoláme policajtov aj pre malý priestupok, dávame najavo, že tu niekomu záleží na tom, ako sa ľudia správajú. Nie je až tak podstatné, či nespratníci napomenutie rešpektujú, alebo ich policajti dostihnú - dôležité je vedomie, že niekomu "rozbité okná" prekážajú a je tu istá, hoci aj malá hrozba postihu. Výchova k slušnosti síce má svoje miesto predovšetkým doma a v škole, ale patrí aj na ulicu a majú sa na nej podielať všetci členovia spoločenstva - to je vyskúšaný model. A čo ďalej? O tom, ako snaženie slušných ľudí môžu zmariť nielen nespratníci a zločinci, ale aj nehodní verejní činitelia, by bolo treba napísať iný, obsiahly článok - alebo toto pokračovanie už aj tak poznáme všetci?

Datum: 02.05.2017
Tisk článku

Válka začala v Polsku - Richter Karel
Knihy.ABZ.cz
 
 
cena původní: 299 Kč
cena: 266 Kč
Válka začala v Polsku
Richter Karel
Související články:

„MAO“ může týrané děti ochránit před problémy     Autor: Josef Pazdera (25.08.2002)
Děti mají přirozený sklon k tomu být morální     Autor: Josef Pazdera (13.07.2008)
Prozradí technické vzdělání teroristu?     Autor: Jaroslav Petr (26.06.2009)
Sebevědomí lidoopi a jiná zvěrstva     Autor: Jan Lukavec (17.02.2011)
Copak najdeme v genomu masového vraha?     Autor: Stanislav Mihulka (29.12.2012)
Šimpanzi jsou takoví normální zabijáci     Autor: Stanislav Mihulka (21.09.2014)
Bít, či nebít? To je oč tu běží!     Autor: Martina Štěpánová (24.10.2016)
Střílení v amerických školách kopíruje trendy v nezaměstnanosti     Autor: Stanislav Mihulka (08.02.2017)



Diskuze:




Pro přispívání do diskuze musíte být přihlášeni




















Tento web používá k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Další informace