Pôvod šimpanzích dažďových tančekov  
Z prsta vycucaná kacírska teória o pôvode šimpanzích dažďových tancov. Spískali to domorodci a ich deti?


19.11.2006 som si v Prahe kúpil knihu „Jak se dělá evoluce“ od J. Zrzavého, D. Štorcha a S. Mihulku. Je to celkom príjemné a zaujímavé čítanie, nabité teóriou i konkrétnymi príkladmi. Trochu ma mrzí, že v úvode druhej časti (Genealogie) pri porovnávaní človeka a ľudoopov autori zabudli na pozoruhodnú teóriu „vodnej opice“ od Alistera Hardyho.

Ale o inom som chcel...
Na str. 93 sa nachádza poznámka o šimpanzoch - „konají pravidelné rituály k oslavě dešťů“. Na str. 210 v kapitolke „Adaptace, pleiotropie a kulturní evoluce“ je zasa poznámka „pouze tanzanští a ugandští šimpanzi tančí deštové tance“. Prečo len v Tanzánii a Ugande? Ako vôbec tieto tance vznikli? Tento prejav šimpanzov sa tak vymyká iným prejavom primátov (s výnimkou človeka), že som nedokázal ponechať ho bez povšimnutia.
O týchto dažďových tancoch som pred pár rokmi čítal v jednej knihe, možno to bolo niečo od Jane Goodallovej alebo Konrada Lorenza... Dažďové tance v nej boli opisované tak, že šimpanzy pri nich poskakujú, vrieskajú a dvíhajú ruky hore k oblohe. Údajne na vyvýšenom mieste. A o toto mi ide. Nepripomína vám to detské blbnutie, pri ktorom decká dvíhajú ručičky k nebíčku, z ktorého padá vodička?
V tejto súvislosti neuškodí pripomenúť si v skratke to, čo vieme o prenose ľudskej kultúry na primáty.

Veľmi známe a populárne sú pokusy dorozumieť sa so šimpanzmi pomocou posunkového jazyka hluchonemých. Zvlášť talentované jedince si správne zapamätali niekoľko stoviek posunkov, aj v správnych súvislostiach. Jedna šimpanzica dokonca tvorila vlastné výrazy – spojením slov „studený“ a „skriňa“ vytvorila výraz pre chladničku, spojením slov „voda“ a „vták“ výraz pre kačicu. Ďalšia samička ovládajúca posunkový jazyk zasa po vypustení medzi ostatné šimpanzy prejavila pedagogické vlohy a horlivo začala ostatné šimpanzy učiť posunkový jazyk. Píše o tom Milan Thurzo v knihe „Milióny rokov  človeka“, Bratislava, 1985.

 

Známy je tiež prípad, pri ktorom si opica chcela umyť špinavú hľuzu vo vode, tak ju strčila do mora a zistila, že so slanou vodou hľuza chutí lepšie. Umývať hľuzy v slanej vode sa od nej postupne naučila celá kolónia. S ľuďmi tento prípad síce nesúvisí, ale hodí sa ako príklad prenosu naučených poznatkov.
Japonské makaky, žijúce vo horách sú zname tým, že sa kúpu v termálnych prameňoch. Menej sa však vie o tom, že sa to údajne naučili až nedávno, a to práve pozorovaním ľudí. Odpor opíc voči vode je všeobecne známy a využíva sa v zoologických záhradách na oddeľovanie výbehov bez potreby mreží a klietok, vodomilnosť ľudí a japonských makakov predstavuje medzi primátmi vzácnu výnimku.

 

A teraz prejdem k podstate. Prečo šimpanzy v určitej oblasti tancujú dažďové tance? Ako tieto tance vznikli? Je možné, že boli prevzaté od ľudí? Je niekoľko možností ako k takémuto medzidruhovému prenosu kultúry mohlo dôjsť.
Je málo pravdepodobné, že by divé šimpanzy pozorovali tancujúcich ľudí. J. Goodallová vo svojich knihách podrobne opisuje, ako celé týždne skúšala získať dôveru plachých divých šimpanzov. V našom prípade by mohlo ísť o šimpanzy žijúce v zajatí.
Istý náznak korelácie sa objaví pri pohľade do atlasu sveta a mapy s rozložením zrážok v Afrike. V oblasti Konga naprší ročne až 5000 mm zrážok, ale v oblasti Tanzánie a Ugandy len od 500 do 1500 (2000) mm. Preto sú pre Kongo typické dažďové pralesy, ale pre východ Afriky skôr savany a krovité porasty s nepravidelným zrážkovým režimom a dlhými obdobiami sucha. Obrázky z krátera Ngorongoro sú notoricky známe.
Pre ľudí z oblasti dažďových pralesov je dážď takou samozrejmosťou, že mu asi nevenujú prílišnú pozornosť a nemajú dôvod oslavovať.
Inak tomu môže byť v oblastiach stepí a saván. Tam dážď naozaj znamená dar z neba a treba ho primerane osláviť. To však na vysvetlenie nestačí. Miestni obyvatelia síce možu mať rôzne obrady na oslavu dažďa a s nimi spojené tance, otázkou však je, či sa vykonávajú práve počas dažďa, aby si šimpanzy na okolí dali dážď a tanec nejakým záhadným spôsobom do súvislosti, a tiež sa dá predpokladať, že hluk pri oslavách šimpanzy odoženie hlbšie do lesa namiesto toho, aby ich prilákal. Šimpanz žijúci v zajatí by sa však takýchto osláv dažďa mohol zúčastniť a odpozorovať od tancujúcich príslušné poskakovanie.
Ďalšou možnosťou je, že decká, keď sa hrajú a bláznia, tak behajú vonku po daždi, dvíhajú ruky dohora a nechávajú si vodu stekať po tvárach. Je, dúfam, jasné, že búrky s krupobitím asi nebudú vhodné na takéto tančeky medzi kvapkami dažďa...
A teraz si predstavme, že sa medzi takéto rozbláznené deti dostane malý šimpanz. Mal šťastie v nešťastí – jeho matku zastrelili kvôli mäsu, ale jeho nechali žiť s jediným cieľom – premeniť ho na živú hračku pre deti. V našich stredoeurópskych podmienkach sú to práve deti, kto sa najčastejšie hrá s domácimi miláčikmi – psíkmi, morčatami, škrečkami. Píšem o hre, nie o kŕmení a čistení, to väčšinou robia rodičia. Ale sú to práve deti, kto zvieratá učí robiť rôzne „psie kusy“. Iné podmienky znamenajú iných miláčikov, v Afrike to môžu byť malé opice a ľudoopy.

 

 
Spískali to domorodci?

Ak sa malý šipmanz dostane medzi hravé deti, čo urobí? Začne ich napodobňovať.
Ak ony skáču, skáče aj on. Ak ony počas dažďa dvíhajú ručičky k nebíčku, z ktorého padá vodička, dvíha ich aj on. Opice sú známe schopnosťou napodobňovať – od toho vzniklo sloveso „opičiť sa“.
Ďalším krokom je, že takýto šimpanz sa dostane na slobodu. Istý čas potrvá, kým z neho vypáchne ľudský pach, určitú úlohu pri hľadaní šimpanzej spoločnosti môže zohrávať to, či sa zo zajatia do prírody vracia samec alebo samička. Predpokladajme, že sa „civilizovaný“ šimpanz dostane medzi divé šimpanzy. Žije s nimi, sťahuje sa s nimi. A zrazu počas dažďa - čo urobí? Spomenie si na to, čo stváral s ľudskými mláďatami a začne poskakovať s rukami natrčenými k oblohe. Ostatné šimpanzy sa k nemu postupne pridajú a začnú sa „opičiť“ – dažový tanec šimpanzieho kmeňa je na svete.
To je prvá možnosť ako to mohli spískať deti.

 


Druhou možnosťou je prenos „podľa Tarzana“.
Prípady detí vychovaných zvieratami sú síce zriedkavé, ale stali sa. Dá sa predpokladať, že v Afrike sa mnoho detí zatúlalo do lesa a už nenašli cestu domov. Niektoré zahynuli, tých šťastnejších sa ujali zvieratá. Spomeňme si aspoň sa literárne postavy vychované zvieratami – Romula a Rema, zakladateľov Ríma, ktorých podľa povesti vychovala vlčica. Rudyard Kipling si zasa vymyslel Mauglího, ktorého tiež vychovali vlci, a tento príbeh, napriek nereálnosti zdravého psychického vývoja človeka vychovaného zvieratami, má určite reálne jadro, mohol byť inšpirovaný skutočnými príbehmi. Príkladom literárneho hrdinu vychovaného práve šimpanzmi je zasa Tarzan.
Predpokladajme, že malý černoško, nazvime ho Tarzanovič, sa zatúla do lesa.
Domov netrafí, je hladný, bojí sa, začne plakať. Objavia sa divé šimpanzy a ujmú sa ho. Dajú mu najesť, robia mu spoločnosť. Tarzanovič je síce nervózny, ale postupne si zvyká na nových priateľov. Zrazu začne pršať. Čo Tarzanovič urobí? Postaví sa, začne dupať v blate, lebo to blato tak krásne strieka naokolo, zvihne ruky dohora a nechá si dažovú vodu stekat po tvári a po celom tele. Presne tak, ako to robil, keď s ľudskými priateľmi skákal a bláznil sa v blate, nezaťažený predsudkami zakomplexovaných dospelákov. Šimpanzy ho začnú napodobňovať. Opakovaním vzniká podmienený reflex – keď prší, treba tancovať.
V tomto prípade musia byť splnené dva predpoklady – Tarzanovič musí byť taký malý, aby sa mu podarilo prekonať únikovú vzdialenosť divých šimpanzov.
Pomáha mu v tom tmavá pokožka, detský plač a neohrabané detské pohyby.
Zároveň však musí byť dostatočne veľký a duševne vyspelý na to, aby bol schopný splniť svoju úlohu nedobrovoľného kultúrneho vyslanca a zaniesť medzi našich šimpanzích bratov detské dažové tance, čiže obyčajné detské blbnutie.

 


Bola by tu ešte jedna možnosť.
Konrad Lorenz na konci knihy „Takzvané zlo“ (o agresii v živočíšnej ríši) napísal, že sú náznaky, že šimpanzy vznikli degeneráciou z vývojovo pokročilejších predkov. Žiaľ, zostalo len pri tejto narážke bez ďalšieho  upresnenia.
Avšak u týchto predkov si môžeme dovoliť predpokladať pokročilejšiu úroveň kultúry, to znamená okrem iného určité obrady a tance. Možno aj na oslavu dažďa. To by však vyžadovalo kontinuálne prenášanie
dažďových tancov počas desiatok tisícov rokov a to je málo pravdepodobné...

 

Ktorá z týchto možností je pravdivá? Možno ani jedna. Nie sú to však žiadne špekulácie plné temných a mystických síl, ku vzniku šimpanzích dažových tancov mohlo dôjsť práve takýmto spôsobom. Mohlo. Ale či aj reálne došlo, to je druhá vec...
Máte lepšie vysvetlenie?

 



DD, číže dôležitý dodatok:
To, ako dokáže s ľudskou psychikou zacvičiť padajúca voda, nám názorne ukázali tvorcovia čínskeho filmu „Čínsky kúpeľ“.
Starý Číňan vlastní tradičný čínsky kúpeľ, kam si stála klientela seniorov chodí oddýchnuť a povegetiť si. Jeden mladík si pod sprchou pravidelne spieva taliansku pieseň „O sole mío“. Ďalšieho však spev znervózňuje a keď sprchu zastaví, spevák stíchne. To sa párkrát opakuje.
O niekoľko týždňov sa v meste koná spoločenská udalosť. Sprchový spevák vyjde na pódium, zo záznamu znie hudobný podmaz piesne „O sole mío“, ale spevák zo seba nedostane jediný tón. Jediný, komu to dôjde, je mierne duševne zaostalý syn majiteľa kúpeľov. Vezme hadicu na polievanie trávnika, otočí kohútikom a prúd vody namieri rovno na speváka. Prúd padajúcej vody v ňom akoby zázrakom prelomí psychický blok a divákov privedie do varu bravúrnym speváckym výkonom, o to väčším, že taliančina a jeho rodná čínština sú totálne odlišné jazyky, s totálne odlišnou výslovnosťou...
Tento film bez váhania pokladám za jeden z najlepších filmov, aké som kedy videl.

Pre detailistov poznamenávam, že známe klišé – benátsky gondoliér spevajúci „O sole mío“ – je len výmysel, gondoliéri túto pieseň zásadne nespievajú, lebo nie je benátska, ale neapolská :)

 

Datum: 03.12.2006 20:03
Tisk článku

Související články:

Sledování mrtvých těl urychluje stárnutí. Přinejmenším u octomilek     Autor: Stanislav Mihulka (14.06.2023)
Sebe a své blízké léčí lékaři jinak     Autor: Josef Pazdera (26.12.2022)
Posttraumatická stresová porucha a válečné konflikty     Autor: Miloslav Pouzar (05.04.2022)
I šimpanzi rozeznají zlý úmysl     Autor: Dagmar Gregorová (08.03.2022)
O zlaté rybce     Autor: Dagmar Gregorová (10.01.2022)



Diskuze:


Diskuze je otevřená pouze 7dní od zvěřejnění příspěvku nebo na povolení redakce








Zásady ochrany osobních údajů webu osel.cz