O.S.E.L. - Pol roka s koronavírusom: nepredstaviteľné zovšednelo
 Pol roka s koronavírusom: nepredstaviteľné zovšednelo
Presný dátum sa nikdy nedozvieme, takže môžeme len konštatovať, že približne pred polrokom sa prví identifikovaní pacienti nakazili koronavírusom, neskôr označeným ako SARS-2-CoV. Napadlo vôbec niekoho pred Vianocami 2019, ako by mohla zasiahnuť choroba COVID-19 náš život? A o čo sme múdrejší dnes?

Opatrenia v obchodoch: rúška, obmedzený počet zákazníkov, bezdotykové platby. Ale tržby vslovenských supermarketoch sa väčšinou podstatne nezmenili. Ilustrační foto, Kredit ŽupaBA VUCBA.
Opatrenia v obchodoch: rúška, obmedzený počet zákazníkov, bezdotykové platby. Ale tržby vslovenských supermarketoch sa väčšinou podstatne nezmenili. Ilustrační foto, Kredit ŽupaBA VUCBA.
Napriek tomu, že Číňania o pandémii v počiatkoch všeličo zatajili, ťažko v tom hľadať zlý úmysel. Každý deň je v nemocniciach po celom svete množstvo pacientov s netypickým zápalom pľúc, u ktorých sa nedarí stanoviť jeho príčinu a pôvodcu. Aj keď sa takýchto pacientov objaví viacero, je oveľa pravdepodobnejšie, že ide len o zhodu okolností, než že začína pandémia ochorenia, spôsobeného novým vírusom. A prvého, kto o takejto možnosti začne hovoriť, spočiatku kolegovia považujú za niekoho - povedzme, že s príliš bujnou fantáziou. (Viem si predstaviť nielen čínskych infektológov, ako si ťukajú na čelo, keď im očiar tvrdí, že začína epidémia SARS) Takže je celkom pochopiteľné, že aj Číňania sa najskôr zdráhali uveriť, že ide o novú chorobu a potom neverili, že by to mohol byť aj začiatok pandémie. Nie je špecifické pre čínske úrady nepriznať pred verejnosťou možný rozsah pohromy. Úradníci a politici to robia jednoducho preto, aby nevznikla panika skôr, než sa na ňu pripravia, alebo dúfajú, že to nebude až také hrozné - príkladov je dosť aj v Európe. Číňania určitý čas zrejme úprimne verili, že nákazu nerozširujú osoby bez príznakov - neboli jediní, veď koľko krajín sa pri prevencii pôvodne spoliehalo na meranie teploty na letiskách? Jedinou dobrou správou bolo, že priemerná úmrtnosť na COVID-19 je nízka - prvé údaje hovorili o 2-4 %, v skutočnosti zrejme ide o zlomky percent (okrem kvality zdravotnej starostlivosti tento parameter záleží na počte pacientov s minimálnymi príznakmi, ktorí nebývajú započítaní pri nedostatočnom testovaní v populácii). Ale rozprávajte o priemerných číslach vysoko rizikovým osobám - okrem starých a chorých napríklad zdravotníkom bez dostatočných ochranných pomôcok.

 

Keď sa nákaza začala prelievať cez naše hranice, nechcelo sa nám uveriť, že to nebude len niekoľko ľudí na niekoľko týždňov. Scenáre s tisícmi obetí sa síce vďaka včas prijatým opatreniam nesplnili, ale predpovede epidemiológov, že koronavírus tu bude s nami do jesene, alebo ešte dlhšie, vtedy neuveriteľné, sa už viditeľne napĺňajú. A vôbec nie je neuveriteľné, že SARS-2-CoV už s nami ostane navždy. Určitú dobu sme dúfali, že sa čoskoro nájde účinná liečba, ale s protivírusovými liekmi je to vždy ťažké (hľadanie účinnej liečby AIDS trvalo desaťročia). Nádeje, vkladané do chlorochinu a hydroxychlorochinu sa nesplnili (a nič na tom nemení, že sa s ním lieči nejaký prezident). Výsledky liečby remdesivirom, do ktorého sa vkladali veľké nádeje, sú síce pozitívne, ale dosť nepresvedčivé. To možno sľubnejšie sú výsledky trojkombinácie lopinavir/ritonavir s ribavirínom a interferónom beta1, tieto sa však dosiahli u pacientov s miernejším priebehom ochorenia. Aby sa liek dal použiť na zvládanie epidémie, musí byť jednoznačne (nielen štatisticky významne) účinný a všeobecne dostupný (teda aj lacný). Dnes už vieme, že taký nemáme, pokiaľ hľadáme medzi známymi liečivami. Aj liečba spomínanou trojkombináciou stojí tisíce eur, takže nebude pre každého (konečná cena remdesiviru nie je známa, predpokladajú sa tiež tisíce dolárov). Podobne je na tom stále len nádejná liečba plazmou alebo derivátmi z krvi uzdravených pacientov alebo iné antivirotiká, prípadne v kombinácii s interferónom. (Možno bude o niekoľko rokov, možno desaťročí vyvinutý nejaký úplne nový preparát, ale to je zo súčasného pohľadu príliš ďaleko)

Meranie teploty pomohlo vytipovať možných infikovaných, ale prenosu nákazy nezabránilo.SARS-2-CoV šíria aj bezpríznakoví pacienti. „Guglielmo Marconi“, Boloňa, Itálie. Kredit: Dipartimento Protezione Civile.
Meranie teploty pomohlo vytipovať možných infikovaných, ale prenosu nákazy nezabránilo.SARS-2-CoV šíria aj bezpríznakoví pacienti. „Guglielmo Marconi“, Boloňa, Itálie. Kredit: Dipartimento Protezione Civile.

Našťastie, len malé percento nakazených je odkázané na intenzívnu lekársku starostlivosť. Ale stačí to, aby dostali na kolená aj systémy zdravotnej starostlivosti bohatých krajín. Umelá pľúcna ventilácia, symbol epidémie COVID-19, v skutočnosti zachráni len asi polovicu pacientov (rozptyl údajov je obrovský, zjavne záleží od jej kvality aj zloženia pacientov). Pri všetkej hrôze s odpájaním umierajúcich starých pacientov od umelej pľúcnej ventilácie, pri chrípkových epidémiach nebolo zvykom vôbec napájať na umelú pľúcnu ventiláciu starých, polymorbídnych, vlastne beznádejných pacientov. Práve z takýchto pozostáva väčšina prípadov neúspešnej liečby umelou pľúcnou ventiláciou - a je ich dosť. Hádam to však nikde nie je také zlé, aby desaťtisíce ľudí masovo umierali bez akejkoľvek pomoci.


Neuveriteľných pretekov o prvú vakcínu sa zúčastňuje vyše stovky výskumných pracovísk (hoci favoritov je len niekoľko). Ani víťaz zrejme nezoberie všetko - záujem bude o miliardy dávok, a to nevyrobí nikto. Nepochybne bude zaujímavá aj cena - očkovať budú musieť aj chudobné krajiny. Zatiaľ však sledujeme slovné prestrelky, ktorá z bohatých krajín dostane dodávky prvých miliónov dávok. Zdá sa, že ochota hodiť susedovi záchranné lano z pevného brehu ešte ako-tak funguje, ale keď už tečie do topánok, brat nespozná brata... Mimochodom - pomoc: lietadlo s rúškami a respirátormi sa dá poslať jednoducho, ale prevážať vážne chorých medzi štátmi naozaj nie je len tak. A opačne, posielať zdravotníkov do prostredia cudzieho jazykovo, kultúrne, ale hlavne s inými pracovnými postupmi, neznámymi prístrojmi, nezrozumiteľnou dokumentáciou, asi nie je jednoduché a zdá sa, že výsledky neraz viedli k rozčarovaniu. Napríklad nastavovať neznámy ventilátor metódou pokusu a omylu ako nový mobil môže skončiť aj tragicky - game over tu neponúka možnosť reštartu.


Niektoré vlády sa rozhodli postaviť sa k pandémii čelom a prekonať ju rýchlo, hoci bolestne, aby sa vyhli jej ťažkým ekonomickým dôsledkom. Nezdá sa, že by ekonomike až tak veľmi pomohli, na to je dnešný svet príliš ekonomicky previazavý a náklady na liečbu záplavy ťažko chorých pacientov sú nezanedbateľné, o druhotných dopadoch na systém zdravotnej starostlivosti ani nehovoriac. Občania sú väčšinou aj tak príliš vystrašení na to, aby vysedávali v kaviarňach, alebo s očakávaním ekonomickej neistoty utrácali za zbytočnosti a tak zachránili miestnu ekonomiku. S výnimkou tých, ktoré si myslia, že práve ich sa to netýka a nejako sa pandémiou prehryzú - istý Boris J. by asi o tom vedel niečo povedať, mnohí ďalší už nebudú môcť. Viac je pochopiteľný postoj tých, ktorým karanténa priamo siaha na živobytie, prípadne hrozí zadusiť podnik, ktorý roky budovali – je to síce niečo podobné, ako poľnohospodárom počasie vyvedie každých pár rokov, ale tí sú už zvyknutí, prípadne poistení.


V danej situácii vyhrali prvé kolo štáty, ktoré neotáľali so zavedením prísnych protiepidemických opatrení. Celosvetová ekonomická recesia sa im síce nevyhne, ale zaobišli sa bez početných obetí na životoch. A nepochybne nakoniec aj ušetrili na náročnej zdravotnej starostlivosti o množstvo pacientov. Je otázka, či stupeň kolektívnej imunity v krajinách, ktoré zvolili benevolentnejšie, prípadne takmer nijaké protiepidemické opatrenia, bude mať podstatný vplyv na priebeh očakávanej druhej a ďalších vĺn pandémie. Podotýkam, že vedome si to mohli dovoliť len vlády, ktoré sa spoliehali na robustné zdravotníctvo - stačí porovnať situáciu v Nemecku a Británii. Ak si niekto myslel, že verejné zdravotníctvo v bohatých západných krajinách je všade na vysokej úrovni, pohľad na priebežné štatistiky z USA, Británie a ďalších krajín by ho mal vyviesť z omylu (a až v budúcnosti sa bude dať súhrnne vyhodnotiť dopad pandémie v krajinách, kde sa vymkla kontrole). Veľmi závisí, kedy bude k dispozícii účinná vakcína - to príslušné vlády dobre vedia a už vopred bojujú o jej dodávky.


Tiež sa ukázalo, že na modely, či scenáre priebehu pandémie sa nedá spoliehať a ich najpodstatnejší význam spočíval v tom, že viac či menej vystrašili (niektoré) vlády a donútili ich konať. Týmto nemienim obviňovať matematikov, štatistikov a iných zúčastnených odborníkov z nekompetentnosti. Základný problém je vo vstupných údajoch. Počty infikovaných presne nepoznáme ani dnes a chovanie ľudí sa vždy len odhaduje, naviac sa dynamicky mení podľa individuálnych preferencii aj aktuálnej situácie - a to nielen vo vlastnom okolí, ale aj vo vzdialených krajinách. Vo vnímavosti na infekciu nepochybne jestvujú rozdiely, z ktorých niektoré vieme vysvetliť, iné vôbec nie a tým menej ich dokážeme kvantifikovať. Tieto neistoty vo vstupných údajoch sa na výstupoch z modelov prejavia ako obrovské nepresnosti. Odhady skúsených československých epidemiológov väčšinou trafili presnejšie, ale našťastie sa tiež ukazujú nadhodnotené.Zatiaľ.


Len mimochodom, treba si všimnúť aj rozličné metodiky počítania obetí choroby COVID-19: niekde počítajú len obete spomedzi pacientov s potvrdeným ochorením v nemocniciach, inde aj predpokladané úmrtia na COVID-19 u zosnulých, nájdených doma. Niekde započítavajú úmrtia "na koronavírus", niekde "s koronavírusom". Asi sa nikdy ani približne nedozvieme, koľko ľudí nakoniec padlo za obeť pandémii. Nepriamych obetí - pacientov s inými chorobami, ktorým sa v dôsledku pandémie nedostalo obvyklého ošetrenia, bude aj dvojnásobok či viacnásobok. Obetí vrátane tých „nepriamych“ budú nakoniec milióny, ale presnosť odhadov ich počtu asi bude porovnateľná s počítaním obetí španielskej chrípky pred storočím.

Zdravotníci v ochranných oblekoch, národom českým priliehavo nazvaní "koronauti". Nedostatok ochranných prostriedkov bol v počiatkoch pandémie skôr pravidlom a počet obetí medzi zdravotníkmi a záchranármi v najpostihnutejších krajinách tomu buhužiaľ zodpovedá, bezohľadu na ich ekonomickú silu.. Kredit: Aeronautica Militare.
Zdravotníci v ochranných oblekoch, národom českým priliehavo nazvaní "koronauti". Nedostatok ochranných prostriedkov bol v počiatkoch pandémie skôr pravidlom a počet obetí medzi zdravotníkmi a záchranármi v najpostihnutejších krajinách tomu buhužiaľ zodpovedá, bezohľadu na ich ekonomickú silu.. Kredit: Aeronautica Militare.

Niektoré krajiny už majú za sebou prvé kolo zápasu s pandémiou, pričom nikto netuší, koľko ich ešte bude nasledovať. Odborníci varujú pred ďalšími vlnami nákazy. Aj vlády, ktoré sa správali podľa odporúčaní obozretných epidemiológov, teraz začínajú pomerne rýchlo uvoľňovať protiepidemické opatrenia. Podľa mnohých až príliš rýchlo. Snáď by to nevadilo, ak budú podchytené všetky potenciálne zdroje infekcie a izolované ohniská nákazy (nie je tu priestor pre vysvetľovanie sporov, či sa s infekciou stretli percentá, alebo promile populácie - stále je to príliš málo pre kolektívnu imunitu, takže diskusie epidemiológov a štatistikov sú v tejto chvíli skôr akademické). Zodpovedné správanie prevažnej väčšiny občanov v prostredí s nízkym rizikom infekcie spolu s faktom, že vírus SARS-2-CoV sa predsa len až tak ľahko nešíri, by pri dodržiavaní osobnej hygieny, odstupov medzi ľuďmi a používaní ochrany tváre v rizikovom prostredí malo stačiť, aby rozbehnutý systém protiepidemickej ochrany stíhal izolovať nové ohniská nákazy. Názory epidemiológov nie sú jednotné, ale rozhodujúce budú výsledky po uvoľnení protiepidemických opatrení – keďže časť ľudí, zdá sa, je vždy o krok vpred a priemerná inkubačná doba COVID-19 je asi týždeň, trendy sa ukážu dosť rýchlo.


Osobitnou kapitolou sú uzatvorené hranice - v našom prípade len štátne, inde aj regionálne. V Česku a Slovensku sme si po prvom preľaknutí zvykli na akýsi pocit bezpečia - z veľkej časti oprávnený a mnohí začínajú pokukovať po zahraničných dovolenkách. Krajiny, ktoré žijú z turistov, sa cítia nútené otvoriť hranice aj čertom z pekla, aby ich turistický priemysel neskrachoval - čo je sčasti pochopiteľné. Iné krajiny trpia nedostatkom obvyklej lacnej pracovnej sily z menej zasiahnutého východu - a sú to tie s horšou epidemiologickou situáciou. Bude dôležité, ako sa dokáže Česko a Slovensko vyporiadať s očakávaným tlakom mocných susedov na otváranie hraníc. Pripomínam, že prichádzajúci českí a slovenskí občania predstavujú pre bohaté krajiny s mnohonásobne vyššími počtami infikovaných a s fungujúcim vyspelým zdravotníctvom minimálne riziko. Ináč je to z opačného pohľadu - je oveľa vyššie riziko, že cestujúci z týchto krajín počas niekoľkých týždňov znásobia počet infikovaných v Česku aj na Slovensku, ktorého poddimenzovanému zdravotníctvu stačí málo, aby skolabovalo. Rizikoví nebudú ani tak pendleri, prekračujúci hranice cestou do práce alebo k príbuzným - tí sú asi zodpovednejší, lebo určite nechcú nakaziť seba ani blízkych. Čo však státisíce zdanlivo zdravých dovolenkárov, vracajúcich sa z destinácii, pôvodne nízko rizikových, ale zamorených turistami z krajín, ako je Nemecko, Holandsko, Francúzsko, Švajčiarsko či Taliansko – o turistoch z rizikových krajín ani nehovoriac? Ani negatívny test spred pár dní nezaručuje, že prichádzajúci je neinfekčný. Práve režim na štátnych hraniciach (a schopnosť politicky ho obhájiť) bude u nás rozhodovať, aká vysoká bude druhá vlna epidémie a ako bude prebiehať druhé kolo zápasu so SARS-2-CoV.


Pandémia COVID-19 zasiahla do fungovania zdravotníctva všetkých štátov. Bez ohľadu na to, koľko kôl bude predchádzať, posledným bude nastolenie nového štandardného fungovania zdravotníctva. Do nového štandardu budú zrejme patriť aj oddelenia, pripravené pre pacientov s COVID-19 dovtedy, kým nebude preočkovaná podstatná, alebo aspoň riziková časť populácie - to bude trvať skôr roky, ako mesiace (ale postupné získavanie kolektívnej imunity prirodzenou cestou by pri súčasnom tempe mohlo vyžadovať aj desaťročia a množstvo obetí - to v súčasnosti nikto nevie odhadnúť). Budúci štandard tak asi bude znížený - o koľko, závisí aj od ekonomiky. Počas minulých mesiacov ľudia nepochybne zistili, bez koľkých zbytočností sa dokázali celkom dobre zaobísť, keď to bolo nutné. Zanedbané a odsunuté výkony priebežnej zdravotnej starostlivosti však patria medzi trvalé deficity, ktoré (podobne ako zanedbané vzdelávanie, redukovaná sociálna starostlivosť či omeškané verejné investície) budú trvalo citeľné a nebudú sa už dať vykompenzovať.


Autor: Matej Čiernik
Datum:27.05.2020