Zrkadlo prezradí, či viem, kto som
Jedným zo spôsobov, ako skúmať schopnosť sebapoznania je test so zrkadlom. Pochopenie skutočnosti, že to, čo v ňom vidím, je vlastne obraz mňa samého, vyžaduje pomerne vysoký stupeň kognitívnych schopností komplexnejšie poznať priestor v ktorom som a porozumieť mnohým súvislostiam. Ľudské mláďa pochopí, že v zrkadle je jeho obraz až vo veku 1,5 až 2 rokov, ale ako to zistiť u iných tvorov?
V sedemdesiatych rokoch 20. storočia vymyslel Gordon Gallup test, ktorým tento problém vyriešil. A to pomocou farebnej škvrny namaľovanej na prednej časti tela tak, aby ju testovaný jedinec nemohol bez zrkadla vidieť (a samozrejme ani cítiť inými zmyslami). Schopnosť sebaidentifikácie má potom dokazovať následné správanie, ktoré čo možno najjednoznačnejšie potvrdí, že skúmaný jedinec pomocou zrkadla zistil, že škvrna, ktorú vidí v obraze je na jeho tele. Bude sa ju snažiť odstrániť, alebo ju aspoň dotykmi preskúmavať. Pomocou tohto testu bol študovaný už dlhý rad živočíchov.
Doposiaľ v ňom úspešne obstáli šimpanzy (samozrejme aj bonobo), orangutany, gorily, delfíny skákavé, kosatky, slony a podľa niektorých pokusov vraj aj gibony a holuby. Samozrejme nie každý jedinec bol úspešný a už vonkoncom nie vždy hneď na prvý pokus.
Stránka s videami o teste indických slonov so zrkadlom
Stránka s videami o teste delfínov skákavých
Video, ktoré by malo dokumentovať úspešnosť holuba v teste so zrkadlom
Aj straka si uvedomuje „som to ja“
Nedávno sa do tejto skupiny, doposiaľ tvorenej prevažne cicavcami, zaradil ďalší vták – straka. Vďaka štúdii, ktorú uskutočnil tím vedcov pod vedením psychológa zaoberajúceho sa kognitívnym správaním, Helmuta Priora z Goetheho univerzity vo Frankfurte. Päť strák sa postupne po jednej ocitalo v klietke s dvoma oddeleniami, z ktorých v jednom bolo zrkadlo. Tri straky strávili pri ňom väčšinu času nakúkajúc za neho, či chodiac pred ním sem a tam, aby preskúmali, čo “to” robí. Potom nasledoval test so škvrnami – červenou, žltou, alebo kontrolnou, farebne od peria neodlíšiteľnou čiernou. Vedci ich umiestnili pod zobáky vtákov, takže ich operence mohli vidieť výlučne v zrkadle.
Ako uvádzajú v článku uverejnenom v PLoS Biology (PLoS - Public Library of Science), vo vydaní z ôsmeho augusta, dve z piatich testovaných strák škvrny v opakovaných testoch zaujali a snažili sa ich z vlastného tela odstrániť zobákom, alebo pazúrmi na nohe. Ak však boli umiestnené v klietke bez zrkadla, o škvrny sa nezaujímali. Tieto dve straky – Goldie a Gertie – teda podľa vedcov úspešne prešli testom sebapoznania sa v zrkadle, čo je vraj také skóre úspešnosti, ako u šimpanzov.
Pretože sa vývojové línie vedúce k vtákom a cicavcom oddelili pred asi 300 miliónmi rokov a štruktúra mozgu je u oboch výrazne odlišná, Helmuth Prior predpokladá, že sa táto schopnosť sebauvedomenia vyvinula nezávisle vďaka podobnému sociálnemu tlaku. Všetky druhy, ktoré sú schopné sa v zrkadlovom obraze identifikovať, žijú v spoločenstvách s rozvinutou hierarchiou.
Aj keď mnohí odborníci považujú Priorove výsledky za veľmi presvedčivé, máte možnosť si na základe videí urobiť vlastný názor:
Gerti preskúmava zrkadlo.
Schatzi preskúmava zrkadlo v klietke s dvoma oddeleniami:
Gerti skúma, ako reaguje obraz v zrkadle na jej správanie.
To isté, ale tentokrát je to Goldie.
Gerti sa snaží si škvrnu spod zobáka odstrániť: 1 , 2 , 3.
Aj Schatzi škvrna zjavne znervózňuje – v ďalších testoch sa však podobné správanie neprejavilo.
Nielen v zrkadle sa odráža vtáčia inteligencia
Tieto testy so zrkadlom podliehajú aj kritickým hlasom, ktoré poukazujú na to, že živočíšne druhy majú rôzne vyvinuté zmysly a táto skúška uprednostňuje práve vizuálne schopnosti primátov. Napríklad psy, ktoré považujeme za inteligentné, boli v tomto teste neúspešné. Sú však zamerané viac na čuchové vnemy, nemajú dostatočne ostré videnie a nerozoznávajú napríklad červenú a zelenú. Navzdory týmto názorom ide o zaujímavé pokusy. Bez ohľadu na ne je nespochybniteľné, že všetky krkavcovité vtáky (Corvidae) sú prekvapujúco inteligentné operence s vynikajúcou pamäťou. O ich schopnostiach sa píšu knihy, články, rozprávajú príbehy. A samozrejme natáčajú prírodopisné filmy. Odporúčam fascinujúce krátke video Davida Attenborougha o vranách v Japonsku, ktoré objavili spôsob, ako sa dopracovať k jadrám orechov s veľmi tvrdou škrupinou. Nemenej zaujímavé sú dokumentárne zábery vrán, ktoré vedia nielen používať, ale si i zhotovovať nástroje. Videá s touto tematikou ponúka stránka Katedry psychológie Univerzity v Aucklande na Novom Zélande, alebo stránka Katedry zoológie Oxfordskej univerzity.
Bratislavské havrany
Leto onedlho vystrieda jeseň. Kdesi v jej závere sa aj do miest nasťahujú havrany. Ľudia ich zväčša nemajú v láske, podobne ako krkavce, či vrany. Stačí len prekonať túto neoprávnenú predpojatosť a začať si ich viacej všímať. Bratislavčania by napríklad zistili, že keď sa zimný deň začne schyľovať k západu slnka, havrany z centra kamsi zmiznú, aby sa doň ráno opäť vrátili. Lepší pozorovatelia možno vybadajú, že akoby na povel sa v podvečer začnú zlietať do niekoľkých miest na oblohe a tam vytvárať veľké krúžiace hejná. Ďalšie havrany do nich dolietajú z mnohých strán, urobia niekoľko kruhových obletov, čím sa krúžiaci vír vtákov neustále udržiava, a potom sa postupne oddelia, letiac húfne už len jedným smerom – na spoločné nocovisko v korunách stromov, kdesi na nerušenom okraji mesta. Pod takými stromami sa vám určite nepodarí prejsť bez toho, aby vás havranie hliadky nezaregistrovali a krákajúc neohlásili. Vo veľkých havraních kŕdľoch nachádzajú ochranu aj kavky, tiež z rádu krkavcovitých.
Zdroj:
PLoS Biology
Neurophilosophy
Wikipedia a iné