Biologické invázie sú staré ako život sám. Rozširovanie sa živých organizmov je prirodzený jav, veľa ich má práve na tento účel špeciálne zariadenia. U živočíchov sú to nohy, krídla, plutvy, u rastlín rôzne krídelká, napríklad tie na semenách javora, "padáčiky" na semenách púpavy alebo rôzne háčiky určené na zachytenie sa o srsť zvieraťa. Hloh, jarabina, čerešňa alebo tis na šírenie svojich semien využívajú operené zariadenie nazvané vták.

Svet často vnímame ako nemenný a skoro každé rozšírenie sa nejakého organizmu mimo jeho priestoru, v ktorom sme ho mali zaškatuľkovaný, vnímame ako inváziu.

Niektoré invázie môžeme sledovať takpovediac naživo, vlastnými očami, prípadne ich môžeme pripísať priamo ľudskej činosti, iné invázie vedci len spätne vystopovali podľa toho, ako sa vo fosílnom zázname objavil nový druh, či už tak, že sa začlenil do jestvujúceho staršieho spoločenstva alebo ho nahradil. Alebo niečo ďalšie z neho úplne odstránil.

Ale - môže biologická invázia prírode aspoň niekedy a v niečom pomôcť?

 

Pozrime sa najskôr na niekoľko rastlinných biologických invázií zapríčinených ľuďmi.

V Európe už niekoľko desaťročí zúri čínsko-americká vojna. Čínsky pajaseň žliazkatý (Ailanthus altissima) a severoamerický agát biely (Robinia pseudoacacia) súperia o územie Európy. Vytláčajú pritom množstvo druhov, ktoré do Európy prenikli o niečo skôr, či už tu prežívajú od treťohôr alebo sa sem dostali po skončení (zatiaľ) poslednej ľadovej doby. Odstrániť ich úplne je nemožné, ich stavy sa dajú len čiastočne regulovať.

Pridajme k nim javor jaseňolistý (Acer negundo), slnečnicu hľuznatú (Helianthus tuberosus), alergikmi "obľúbenú" ambróziu (Ambrosia artemisiifolia), boľševník obrovský (Heracleum mantegazzianum) alebo krídlatku japonskú (Reynourtia japonica) s mnohými synonymami.

Zo zahraničia si zaslúžia zmienku napríklad javor mliečny (Acer platanoides) na Novom Zélande, opuncie (Opuntia) v Austrálii (našťastie už zneškodnené pomocou opunciožravých húseníc), mrazuvzdorné opuncie zarastajúce stepi v Orenburskej oblasti Ruskej federácie a znemožňujúce pastvu zveri, borovica prímorská (Pinus pinaster) v Južnej Afrike, CITES-ová stromovitá papraď Cyathea cooperi (syn. Sphaeropteris cooperi) na ostrove Réunion alebo na Havajských ostrovoch, prípadne austrálsky slizoplod (Pittosporum undulatum) a "himalájsky zázvor" Hedychium gardnerianum na Azorských ostrovoch, kde sú lesy na niektorých miestach tvorené už len inváznymi druhmi.

 

A čo pohľad do minulosti?

Pred nejakými 20 miliónmi rokov cez takzvaný Severoatlantický zemský most (North Atlantic Land Brigde - NALB, známy aj ako Thulská cesta, Thule Land Bridge) prískokmi vpred cez Gronsko a Island do Európy prenikol dub s okruhu duba dvojfarebného (Quercus bicolor) a v Európe sa z neho vyvinuli naše bežné európske duby - zimný (Q. petraea), letný (Q. robur), plstnatý (Q. pubescens), pyrenejský (Q.pyrenaica), spolu asi 10 - 15 druhov či poddruhov. Dubiny v súčasnosti vytvárajú celé komplexné spoločenstvá. Bola to invázia?

Spolu s dubom prenikol zo Severnej Ameriky do Európy predok brestu väzu (Ulmus laevis), bežného v súčasných lužných lesoch. Brest horský (Ulmus glabra) a brest hrabolistý (Ulmus minor) do Európy prenikli z Ázie, presnejšie z Číny, kde je evolučné centrum rodu Ulmus. Odtiaľ brest prenikol cez Beringiu aj do Severnej Ameriky a v Európe sa tieto "migračné vlny" stretli.

 

Ale do Európy sa takto dostal tiež javor popísaný napríklad zo severočeských Bechlejovíc ako Acer palaeosaccharinum, v podstate morfologicky totožný so súčasným severoamerickým javorom cukrovým, zvaným aj "strieborný" (Acer saccharinum). Ale nepožil v Európe dlho, na konci treťohôr vyhynul.

 

Opačným smerom, z Európy do Severnej Ameriky prenikol predok javora cukrodarného (Acer saccharum - nepliesť s predchádzajúcim druhom), pričom niektorí, hoci nie všetci jeho príbuzní, ktorí zostali v Európe, sa prispôsobili stredomorskej klíme, napríklad zmenšením listov a ich zmenou z tenkých "papierovitých" na tuhé "kožovité". Sú to napríklad javor montpeliérsky (Acer monspessulanum), javor kalinolistý (Acer opalus) alebo zo vzdialenejšieho príbuzenstva javor vždyzelený (Acer sempervirens) a javor horský (Acer pseudoplatanus).

Evolučné centrum javorov je však tiež v Ázii, v Číne.

Niekedy v eocéne alebo oligocéne sa z Európy do Severnej Ameriky podarilo preniknúť aj gaštanu (Castanea), ambrovníku (Liquidambar) alebo judášovcu (Cercis - česky zmarlika). Cez Beringiu sa zasa do Euroázie dostal pôvodne severoamerický rod pagaštan (Aesculus), ale tiež jedľovec (Tsuga) alebo jedľa (Abies), opačným smerom Aralia. Pričom predok pagaštanu najskôr prenikol z Ázie do Severnej Ameriky a tam sa rozdelil na rody Billia a Aesculus, zatiaľ čo z toho, čo zostalo v Ázii, vznikol súčasný Handeliodendron.

Vo všetkých týchto prípadoch medzikontinentálnych presunov rastlín došlo k výraznej zmene druhového zloženia rastliných spločenstiev, sú to plnohodnotné biologické invázie, hoci k nim došlo milióny rokov predtým, ako naši predkovia niekde v Afrike zliezli zo stromov. A nemohli ich teda zapríčiniť.

 

Pozrime sa teraz do živočísnej ríše

Severoamerickú ondatru (Ondatra zibethica) už ani nevnímame ako cudzí druh, neškodí, len si tu tak žije a vypĺňa veľkostnú medzeru a ekologickú niku medzi hryzcom vodným (Arvicola amphibius) a bobrom (Castor fiber). Juhoamerické nutrie (Myocastor coypus) sú však niečo iné, pred niekoľkými rokmi sa dostali aj do televíznych správ na Slovensku, keď si po úniku z chovu začali na brehu potoka na južnom Slovensku vyhrabávať nory hlbšie ako 10 metrov a ľuďom sa v záhradách prepadávala zem.

Psíka medvedíkovitého (Nyctereutes procyonoides) pôvodom z ruského Ďalekého Východu naši lovci vidia ako "škodnú" a šíriteľa besnoty. Tak isto ako "škodnú" vidia aj severoamerického medvedíka čistotného (mýval, Procyon lotor).

Smutne preslávené sú králiky (Oryctolagus cuniculus), ktoré v Austrálii vypustili Angličania. Keď sa im vymkli spod kontroly, vypustili ako "biologickú zbraň" líšky (Vulpes vulpes), ktoré však miesto lovenia a požierania králikov začali loviť a požierať vzácne endemické vačnaté živočíšstvo a jedna ekologická katastrofa, králičia, tak bola doplnená ďalšou, líščou.

O jeleňoch (Cervus elaphus) vypustených na Novom Zélande sa u nás nejako nepíše, ale tiež tam vraj predstavujú veľký problém. O nič menší ako divé aj domáce prasatá (Sus scrofa), ktoré v Severnej aj v Južnej Amerike unikli do prírody, skrížili sa tam a ich čriedy páchajú poľnohospodárom také škody na úrode, že tí im vyhlásili doslova vojnu a strieľajú ich samopalmi z vrtuľníkov.

Zmienku si zaslúžia aj pytóny mriežkované (Malayopython reticulatus) a barmské (Python bivittatus), ktoré chovatelia plazov na Floride vypustili do prírody a zapríčinili tak inváziu vedúcu k zníženiu populácií miestnych živočíchov o desiatky percent. Ako-tak pytónov dokáže potlačiť len občasný vpád mrazu zo severu.

K pytónom sa na Floride pridali veľké juhoamerické jaštery známe ako tegu (Salvator merianae), špecializované na požieranie vajec. Ani aligátorie hniezda pred nimi nie sú v bezpečí.

 

Ešte pohľad do minulosti

Dinosaurológovia si kedysi mysleli, že za výrazným poklesom druhovej rozmanitosti severoamerickch dinosaurov v období kriedy je buď ich degenerácia alebo zmena klímy. Až podrobný výskum ukázal, že z Ázie do Severnej Ameriky cez oblasť Beringie prenikol predok tyranosaura (Tyrannosaurus rex), príbuzný čínskeho Tarbosaura, a našiel tam bohato prestretý stôl, čo nezostalo bez následkov. Čiže - tiež plnohodnotná biologická invázia.

Na začiatku miocénu, keď sa dovtedy samostatná ostrovná Praafrika v oblasti Arábie spojila so Praeuroáziou, vzikol "gomfotériový zemský most" (Gomphotherium Land Bridge), po ktorom sa z Praafriky do Praeuroázie rozšírili chobotnáče (Proboscidea), čiže predkovia ázijských slonov, mamutov, mastodonov, ktoré postupne cez Beringiu prenikli až do Severnej Ameriky. Opačným smerom, z Praeuroázie do Praafriky, prenikli predkovia antilop, mačkovité a psovité šelmy.

Predok súčasného prériového bizóna (Bison bison) z Ázie do Severnej Ameriky prenikol len niekedy pred 130 - 190 000 rokmi, ale početnosť stád nemohla nezanechať následky na ekológii prérie.

Ešte predtým sa však opačným smerom, do Euroázie, rozšírili koňovité nepárnkopytníky, a to opakovane, vo veľkých časových rozostupoch, či už ako ešte trojprsté trpasličie prakoníky alebo už hotové koňovité, z ktorých vznikli súčasné kone, osly a africké zebry (Equus).

Ťavy tiež majú evolučný pôvod v Severnej Amerike, aj keď ich vnímame ako druh arabskej púšte - ťava jednohrbá (Camelus dromedarius) - alebo mongolskej púšte Gobi - ťava dvohrbá (Camelus ferus a zdomácnená forma Camelus bactrianus).

Keď sa pred 3 miliónmi rokov z dna oceánu vynorila Panamská šija, došlo k udalosti známej ako "veľká americká výmena - Great American Interchange" . Z Južnej Ameriky do Strednej a Severnej prenikli "hrôzovtáky" Phorusrhacos, ale tiež vačice (rad Didelphimorphia) a pásovce (rad Cingulata). Opačným smerom, na juh, sa rozšírili ťavovití predkovia lám (Lama), mačkovité (Felidae) a psovité šelmy (Canidae) a jelene (Cervidae). To sa prejavilo vyhynutím množstva miestnych živočíchov, ako sú Macrauchenia alebo veľké vačnatce.

 

Na konci pleistocénu sa cez Beringiu z Ázie do Severnej a ďalej do Južnej Ameriky rozširili neoperené dvojnožce druhu Homo sapiens, ázijská varieta. Nasledovalo ďalšie vymieranie veľkých živočíchov, pričom tento vzorec - príchod ľudí a vyhynutie megafauny - sa opakoval aj na iných miestach Zeme tak často, že je ťažké popierať príčinnú súvislosť.

V 15. storočí nasledovala ďalšia invázia neoperených dvojnožcov druhu Homo sapiens, tentokrát z Európy "atlantickou morskou cestou" a viedla k vyhubeniu, doslova ku genocíde veľkej časti predchádzajúcej vlny ázijského pôvodu. Európski migranti v Amerike obnovili populáciu koní, hoci išlo o domáce kone s ich vzorcami správania a nie o pravé divé kone. A doviezli aj ťavy, hoci nie pôvodné americké. Len ich evolúciou mierne premenených hrbatých potomkov.

 

A takouto dlhou-predlhou kompiláciou som sa konečne dostal do Ameriky, lebo o nej bude reč v nasledujúcich riadkoch. Presnejšie o Južnej Amerike.

Občas sa niektorým neopereným dvojnožcom podarí nahromadiť také množstvo zdrojov v podobe peňazí, že nevedia, čo s nimi. Niektorí nakupujú nehnuteľnosti, až nakoniec ani sami nevedia, čo vlastnia, čo môže viesť k výroku "Boha, aj toto je moje???", pripisovanému podnikateľovi Jozefovi Majskému, kedysi hviezde bulváru. Iní zasa nakupujú futbalové kluby alebo drahé autá. Ale niektorí si zakladajú svoje súkromné zoologické záhrady. Miláčikmi sú často veľké dravé mačkovité šelmy, lebo majitelia, ekonomickí dravci, sa v nich vidia. Ale vyskytli sa aj hrochy (Hippopotamus amphibius). A tých si ako miláčikov do svojej ZOO v 80. rokoch minulého, 20. storočia zaobstaral kolumbijský narkobarón Pablo Escobar. Po jeho zastrelení v roku 1993 si väčšinu zvierat rozchytali iné zologické záhrady, ale o hrochov, samca a tri samice, nikto nejavil záujem - všetkým sa zdali veľké, nebezpečné a príliš drahé, čo sa týka starostlivosti. A tak unikli do prírody. Tá sa podobá na ich africkú domovinu a tak nečudo, že sa im v kolumbijských močiaroch začalo dobre dariť. Spočiatku boli vnímané ako nežiadúci invázny druh a bol vyvijaný silný tlak, aby ich úrady úplne zlikvidovali, ale čo ak to je predsa len trochu inak?

Dokument National Geographic o kolumbijských hrochoch:

 

Zaujímavý pohľad práve na kolumbijské hrochy priniesol vo svojom článku zo 14. decembra 2025 v časopise The Spectator autor Ben Goldsmith. Článok nesie názov Pablo Escobar‘s hippos are saving Colombia‘s wetlands - Hrochy Pabla Escobara zachraňujú kolumbijské mokrade.

V mokradiach Kolumbie v súčasnosti žije asi 200 hrochov, zatiaľ obsadili územie s rozlohou 3500 štvorcových míľ, čo je niečo málo cez 9000 km², a začali ho pretvárať podľa seba.

Po zastrelení mladého samca Pepeho lovcami v roku 2009 vypukli protesty a začalo sa hnute za ochranu hrochov. Ochranári uspeli, hrochy ochránili. Podľa súčasnej pôrodnosti sa predpokladá, že v roku 2035 by ich počet mohol dosiahnuť 1000 jedincov. Myslím hrochy, nie ochranárov.

A práve v súvislosti s pretváraním prirodného prostredia svojou činnosťou sa kolumbijské hrochy dostali do hľadáčika ekológov - tí si uvedomili, že africké hrochy do značnej miery nahrádzajú juhoamerickú megafaunu, ktorá vyhynula alebo bola vyhubená na konci (zatiaľ) poslednej ľadovej doby pred približne 12 000 rokmi. Plnia ekologickú úlohu, ktorú predtým plnila napríklad 400 kg vážiaca obria kapybara Neochoerus pinckeyi.

Ako píše autor vo svojom článku, hrochy plnia úlohu "ekosystémových inžinierov". Spásaním obrovského množstva rastlín a svojím pohybom v mokradiach zabraňujú zarastaniu vodných plôch rastlinstvom, vytvárajú priehlbne sú zásobou vody pre ryby, kajmany a vodné vtáky počas sucha.

Rastlinstvo ide jedným koncom dovnútra do hrocha, druhým koncom už strávené von, to poslúži ako prírodné hnojivo. Produktivita rias stúpla o 40%, mikrobiálna činnosť o 25% v porovnaní s kontrolnými plochami. Aj rybári hlásia väčšie úlovky v miestach, kde žijú hrochy.

Nezanedbateľný je vzostup turistického ruchu, ľudia chcú vidieť kolumbijské hrošie safari. Zostáva už teda riešiť len jeden veľký problém, a to je príbuzenské párenie v rámci kolumbijskej populácie, čo sa dá riešiť jedine dovozom "čerstvej krvi" z Afriky alebo z iných geneticky nepríbuzných chovov.

##seznam_reklama##

 

Ekológovia našli viacero príkladov, kedy dovezený druh, ktorý bol odsúdený na vystrieľanie, lebo bol označený za cudzí a invázny, sa pri podrobnejšom preskúmaní ukázal ako užitočný a prínosný pre ekosystém.

Sú to napríklad už spomenuté zdivočelé kone v Severnej Amerike, kde sa plne začlenili do ekosystému, v ktorom sa vyvinuli ich predkovia.

Ďalším príkladom sú ťavy, dromedáre, dovezené do Austrálie anglickými osadníkmi v roku 1840. V súčasnosti ich počet dosiahol približne 1 milión. Samozrejme, ťavy v Austrálii nikdy predtým nežili, ale v súčasnosti veľmi dobre zaplnili ekologickú niku, ktorú pred príchodom ľudí vypĺňala pôvodná austrálska vačnatá megafauna, vyhubená ľuďmi.

Ako ekonomický prínos sa ukazuje aj ťavie mäso a koža. A arabskí chovatelia tiav sa tiež veľmi zaujímajú o dovoz kvalitných chovných zvierat z Austrálie.

Ako vidíme, nie každú biologickú inváziu treba vidieť v čiernych farbách. Každý prípad, každý jeden "invázny" druh treba posudzovať osobitne a v širších súvislostiach.

 

Zdroj:

https://spectator.com/article/could-pablo-escobars-hippos-save-colombias-ecosystem/

The Spectator článok prevzal z pôvodného zdroja, z blogu autora, v ktorom sú aj pekné obrázky (zde).