Zvětšit obrázek

Perfektne zachovalá, 47 miliónov rokov stará fosília malej Idy.
Kredit: PlosOne

V máji tohto roka takmer žiadne z významnejších európskych, či amerických médií neprehliadlo správu o náleze 47 miliónov rokov starej, ale veľmi zachovalej fosílie primáta. Sediment uchoval nielen kostru, ale aj odtlačky mäkkých tkanív jeho tela, čo umožnilo americko-nemecko-nórskemu týmu vedcov ho detailne preskúmať a urobiť podrobnú rekonštrukciu. Závery takmer tajných dvojročných meraní a porovnávaní s inými druhmi, ktoré uverejnil časopis PlosOne (prístupný je celý článok v pdf formáte) boli vzrušujúce: malý primát na vývojovom strome predstavuje dávneho spoločného predka pravých opíc, ľudoopov a človeka. Praopička dostala meno Ida a jej druh vedecký názov Darwinius masillae. Stala sa natoľko populárna, že sa o nej nakrúcali náučné filmy, nadšene sa vyjadrovali známi evoluční biológovia (napríklad Sir David Attenborough) a stala sa hlavnou hrdinkou popularizačnej knižky The Link (Medzičlánok (vývojový)).

Zvětšit obrázek

Podľa novej štúdie Ida (Darwinius) nepatrí k vývojovej vetve vedúcej k pravým opiciam, ľudoopom a k ľuďom. Je vraj príslušníčkou vyhynutej skupiny primátov (podradu) Adapiformes.
Kredit: E. R. Seiffert, Stony Brook University

Podľa štúdie amerických vedcov, ktorú uverejnilo najnovšie číslo časopisu Nature, je síce Ida jednoznačne primátom, ale nie je ohnivkom vo vývojovej reťazi vedúcej k pravým opiciam, ľudoopom a človeku, ale patrí do vyhynutej odnože živočíšneho evolučného stromu, ktorú vedci nazvali Adapiformes. Z dnešných druhov sú Ide najpríbuznejšie lemurovité, lorisovité a kombovité poloopice. Len pre zaujímavosť – jeden zo znakov, ktorý tieto vzdialenejšie (členitonosoblížne) primáty odlišuje od tých k ľuďom vývojovo bližších (celistvonosoblížnych) pravých opíc a ľudoopov je vlhký nos, podobne ako majú psi.

Čo viedlo tým amerických vedcov pod vedením Erika R. Seifferta zo Stony Brook University k tomuto, pôvodné vývojové začlenenie Idy spochybňujúcemu záveru? Porovnanie s ďalšími fosílnymi nálezmi z Egypta, ktoré nepochybne patrili príslušníkom vyhynutej skupiny Adapiformes. V roku 2001 v egyptskej púšti Fayum našli zachovalú „ozubenú“ čeľusť primáta z tejto skupiny (druhu Afradapis longicristatus), ktorý žil pred 37 miliónmi rokov a teda o 10 miliónov rokov neskôr ako Ida. Tento nález, spolu s ďalšími podobnými, slúžil Seiffertovmu tímu na podrobné porovnávanie 360 charakteristík medzi zástupcami podradu Adapiformes a 117 druhmi dnešných, či v minulosti vyhynutých primátov. A samozrejme najmä s Idou. Dokázali, že niektoré znaky sa vyvinuli medzi primátmi viackrát a navzájom nesúvisia. Sú len rovnakou evolučnou odpoveďou na podobné podmienky a spôsob života. Ide teda o príklad konvergentnej evolúcie a nie o dôkaz spoločnej jednotnej vývojovej línie.

Zvětšit obrázek

Počas života Ida pripomínala súčasného malého, asi 750 až 900 gramového lemura.
Kredit: PlosOne

Záver: zaradenie Idy k našim predchodcom je podľa amerických vedcov príkladom práve takejto nesprávnej interpretácie podobných znakov, ktoré nie sú výsledkom spoločného vývoja, ale sú výsledkom rovnakej evolučnej adaptácie. Ida nie je naším priamym predchodcom a dokonca nie je predkom žiadneho súčasného primáta, lebo jej vývojová vetva vyschla.

Autori pôvodného májového článku o Ide, ako o našom pradávnom predkovi, svoju "pravdu" samozrejme obhajujú. Takéto diskusie možno u niektorých ľudí spochybňujú dôveryhodnosť a jednoznačnosť vedy. Opak je však pravdou. Práve polemiky vede prospievajú. V otvorených debatách o overiteľných faktoch sa má hľadať poznanie skutočnosti.

Zvětšit obrázek

Z Idy sa stala celebrita. Vyšla o nej aj kniha. Jej text sa možno v mnohom mýli.

 

Unikátne nálezisko Idy

Asi 35 kilometrov juhovýchodne od nemeckého Frankfurtu nad Mohanom, pri obci Messel je už nevyužívaná povrchová baňa na železnú rudu, bituminózne bridlice (s obsahom dechtu a asfaltu) a hnedé uhlie. Dnes je táto asi 60 m hlboká jama už takmer 20 rokov súčasťou dedičstva UNESCO. Bridlice totiž ukrývajú obrovské množstvo doslova unikátnych skamenelín mnohých druhov bohatého eocénneho živočíšneho a rastlinného života. Pôvodný sediment vznikal pred necelými 50 miliónmi rokov (Ida má 47 miliónov rokov), asi 10 stupňov južnejšie než sa nachádza teraz (presun nastal počas alpínskej orogenézy) v prostredí subtropického až tropického pralesa, v období intenzívnej vulkanickej činnosti. Mocnosť súvrstvia bridlíc je asi 150 metrov a predstavuje 1,5 milióna rokov dlhú periódu sedimentácie v prostredí pradávneho, asi 300 metrov hlbokého jazera sopečného pôvodu. Voda pri jeho dne už obsahovala tak málo kyslíka, že nedochádzalo k zahnívaniu. Uchovali sa tak naozaj úžasné fosílie hmyzu, obojživelníkov, plazov, vtákov a cicavcov, často aj s odtlačkami mäkkých častí tela, či obsahu žalúdka. 10 snímok skamenelín zo zbierok Hesenského krajinského múzea v Darmstadte.

Vzácnu fosíliu Idy objavil amatérsky zberateľ skamenelín ešte v 80. rokoch minulého storočia. 25 rokov bola ukrytá pred zrakmi verejnosti v zásuvke súkromnej zbierky. Za 1 milión dolárov ju odkúpil Jørn H. Hurum z nórskeho Prírodovedného múzea v Oslo.

Video: "Každá fosília predstavuje nejaký chýbajúci medzičlánok“ sú slová dr. Roberta Bakkera, kurátora paleontologických expozícií Houstonského prírodovedného múzea. Samičku primáta nazval „Úžasná teta Ida“. Aj keď sám predpokladá, že nepredstavuje našu priamu evolučnú pra-prababičku, je nálezom nadšený, pretože fosília nám do detailov odhaľuje, ako asi prvé primáty vyzerali.

Odporúčané 3-dielne video o Ide a nemeckom nálezisku Messel:
1 , 2 , 3

Zdroje: Wikipedia Grube Messel, Science News , PlosOne , Nature