Priznávam sa, patrím medzi tých, ktorým vadili dôchodcovia, žiarlivo striehnuci, aby ich nebodaj niekto nepredbehol v rade na pošte a sťažujúci sa, že nemajú čas. No s pribúdajúcimi rokmi ich pomaly začínam chápať. Je to skutočne tak, že starší ľudia bývajú pomalší a ten ich čas, ktorého majú podľa nás mladších dosť a dosť, pre nich v skutočnosti plynie stále rýchlejšie. Nie je to len tým, že sa pohybujú pomalšie. Zábudlivosť, ktorá by sa zdala len predmetom nekonečných sťažností a dobromyseľných vtipov, v skutočnosti znamená, že pre kopu maličkostí sa nachodia viac, ako kedysi. (Aforizmus, že skleróza nebolí, len sa človek nachodí, platí doslova).
Síce môžeme byť oprávnene nespokojní s niektorými následkami rozvoja modernej techniky a vedy, ale je nepopierateľné, že jej zásluhou a napriek všetkej nespokojnosti žijeme pohodlnejšie, zdravšie a dlhšie. Možnosti ďalšieho uľahčovania a spríjemňovania života vďaka ďalším novým technickým vymoženostiam sú obrovské, donedávna nepredstaviteľné, ale napriek tomu už dnes pre niektorých vyvolených reálne dostupné. Čo však stále nie je dostupné, je predĺženie života a hlavne nie predĺženie života v dobrej fyzickej a psychickej kondícii.
Je pravdou, že šťastlivcov vo vysokom veku, obstojne fyzicky a duševne zdatných pribúda. Dožiť sa toho môžu vďaka dobrej ekonomickej situácii a trvalému mieru: nezabúdajme, že Európa a Amerika až na malé výnimky už takmer 70 rokov nezažila vojnu, ktorá by si vyžiadala tisíce obetí, kolaps ekonomiky, epidémie chorôb a hlad. Zásluhou pokroku vedy ľudia už dlho neumierajú mladí na potenciálne smrtiace choroby, ktoré dnes považujeme za nezávažné: prevažná väčšina infekčných chorôb, cukrovka, vysoký krvný tlak, žalúdočné vredy, bežné náhle "chirurgické" brušné ochorenia - zápal slepého čreva, krvácania do zažívacieho traktu. Ľudia väčšinou prežívajú aj mnohé predtým smrteľné náhle sdrcovocievne ochorenia - srdcový infarkt, pľúcnu embóliu či smrteľné poruchy srdcového rytmu a ešte množstvo ďalších, nie až tak častých ochorení.
V princípe však stále ide len o to, že ľudský organizmus dostáva šancu dosiahnuť úplnú hranicu svojich možností. Ale táto hranica sa zásadne neposunula. Šťastlivci, ktorí sa pomedzi nástrahy života úspešne preplietli až do veku medzi 80 a 90 rokov, sa ojedinele vyskytovali aj v minulosti (filozof Diogenes zo Sinope, pápež Adrián I., kráľovná Viktória). Túto hranicu aj dnes prekročí málokto. Dodajme, že podobne, ako v minulosti, dlhovekí nebývajú ľudia chorľaví, opotrebovaní ťažkou fyzickou prácou, alebo žijúci v biede a nedostatku.
Medicína stále naráža na hranicu opotrebovania organizmu, ktorú sa jej darí posúvať len nepatrne. Naučila sa odvrátiť mnohé náhle úmrtia na infekčné choroby, ťažké úrazy alebo na náhle srdcovocievne ochorenia. Ale tak časté ochorenia vo vyššom veku, ako je srdcové zlyhávanie alebo fibrilácia (srdcových) predsiení sú stále predzvesťou neodvratnej smrti v priebehu niekoľkých rokov aj napriek intenzívnemu úsiliu nájsť spôsob, ako týmto pacientom predĺžiť život. Kto má naviac cukrovku, na hranicu osemdesiatky sa sotva dostane. Vo vyššom veku sa zvyšuje aj riziko zhubných nádorov, z ktorých sa trvalo vylieči len menšina pacientov. Väčšinu ostatných choroba nakoniec dostane, aj keď o niekoľko mesiacov či rokov neskôr, ako to bývalo bez modernej liečby.
Podľa rozsiahlej štúdie GBD sa na prvé miesto v príčinách smrti vo vyspelých krajinách dostala ischemická choroba srdca, mozgová porážka je na treťom mieste a smeruje nahor. Obe tieto príčiny sú konečným dôsledkom aterosklerózy. Napriek optimistickým správam sa tieto choroby v skutočnosti nedarí zastaviť - dosiahnuté pokroky sú síce "štatisticky významné", ale v skutočnosti minimálne a dostupné len pre malú časť populácie. Dokladá to aj graf predpokladanej dĺžky života v USA: predpokladané dožívanie 65- ročných žien je okolo 83 rokov a od roku 1990 je skoro nezmenené, zatiaľ čo muži sa k tejto hodnote len pomaly približujú a vylepšujú súhrnné štatistiky.
Čím dlhšie pacient prežíva, tým viac všemožných chorôb môže nazbierať. S kombináciou obezity, cukrovky, príslušnej sady kardiovaskulárnych chorôb a degeneratívneho ochorenia kĺbov sa stretávame stále častejšie. Takíto pacienti sú často odkázaní na pomoc ďalšej osoby. Ak aj nie, majú problém postarať sa o seba. Dostať sa do obchodu či na úrad je pre nich hotová výprava. Nákupná taška s dvojdennou dávkou potravín sa môže pre chorého starca rovnať s nákladom horského nosiča. Ešte horší problém, ako telesná slabosť, predstavujú psychické zmeny - a nemusí to byť priamo ťažká demencia. Opatera chodiaceho zábudlivého alebo dementného pacienta, ktorý sa môže zatúlať, stratiť, zraniť môže byť ešte náročnejšia, ako pacienta, ktorý nie je schopný chodiť: takého aspoň nájdeme vždy tam, kde sme ho zanechali... Starcov a starenky, ktorých už nie je možné ustrážiť v známom prostredí ich domácnosti, čaká presun do neznámeho prostredia ústavu. Tam aj napriek dobrej starostlivosti väčšinou zostanú úplne dezorientovaní a to je spravidla začiatkom smutného, úplného konca.
Medicína nenašla spôsob, ako zabrániť poklesu fyzickej výkonnosti a zhoršeniu mentálnych funkcii, ktoré neodvratne prichádzajú s vekom. Jediným podstatným prínosom sú nové psychofarmaká, ktoré dokážu utlmiť nevhodnú aktivitu dementných pacientov alebo pomôcť pri depresiach, ktoré stále viac trápia osamelých, nevládnosťou a chorobami sužovaných starých ľudí.
Najlepším liekom je samozrejme neustála prítomnosť blízkych - tak to bývalo kedysi. Dnes však väčšina produktívnych ľudí pracuje mimo svojho bydliska a viazať také množstvo pracovných síl ako opatrovníkov neprichádza do úvahy. Nápad použiť humanoidné roboty ako opatrovníkov a spoločníkov starých ľudí je na prvý pohľad neľudský a až bizardný, na druhej strane... ktohovie.
Ekonómov trápi stále sa znižujúci podiel ľudí v produktívnom veku. Samotné zvyšovanie dôchodkového veku je síce z ich hľadiska odôvodnený postup, no v praxi sa zrejme neukáže až tak účinným. Už teraz je svojim spôsobom "spoločensky uznané", že niektoré zamestnania sa po päťdesiatke nedajú vykonávať pre postupný pokles fyzickej výkonnosti. Preto môžu pomerne skoro odísť do výslužby príslušníci ozbrojených síl a polície. Ale podobne si ťažko predstaviť, ako má dokázať držať krok päťdesiatročný kopáč s dvadsaťročným kolegom. Nie každý manuálne pracujúci sa dokáže rokmi prepracovať na funkciu predáka, o vyššej riadiacej funkcii, vykonávanej spoza stola ani nehovoriac. Ale aj mnoho starších administratívnych pracovníkov už nezvládlo prechod na počítače a keďže nevedia iné, ako prekladať papiere, ostali bez práce. Všeobecne, vďaka skúsenostiam sa starší zamestnanci dokážu vyrovnať s pracovnými povinnosťami, pokiaľ sa podmienky v zamestnaní príliš nemenia, ale mnohí prežívajú na svojej pozícii skôr vďaka pracovnoprávnej ochrane, než vďaka pracovnému výkonu.
Zásluhou pokrokov v medicíne sa dnes väčšina pracujúcich dožíva dôchodku - to pred nejakými päťdesiatimi rokmi vôbec nebola samozrejmosť. Teraz je k dispozícii mnoho ľudí po šesťdesiatke, ktorí síce nie sú flexibilní, ale dokážu pokračovať vo svojom zamestnaní vďaka nadobudnutým skúsenostiam, lenže mnohí by potrebovali primerane upraviť podmienky a pracovný úväzok. Čiastočne sú takéto možnosti už teraz, ale zďaleka nie sú prístupné alebo (vďaka reštriktívnym "úsporným" opatreniam) zaujímavé pre každého, kto by mal záujem využiť ich. Chýba najmä spoločenské uznanie skutočnosti, že mnohí starší ľudia v práci z objektívnych dôvodov nestíhajú to, čo ich mladší spolupracovníci.
V období hospodárskej krízy sa síce vlády na jednej strane sťažujú, že ich dôchodcovia stoja priveľa peňazí, na druhej strane ich zamestnávanie kazí štatistiky nezamestnanosti. Odhliadnuc od politických hľadísk, je zmysluplné starých ľudí zamestnať, a využiť ich schopnosti, pokiaľ sa to dá. Ale ak spoločnosť chce, aby pracovali, musí ich zobrať na vedomie ako špecifickú skupinu zamestnancov, ktorá síce v minulosti nebola významná, ale teraz je stále početnejšia, a namiesto debaty o politickej únosnosti vyššieho alebo nižšieho dôchodkového veku pouvažovať o vytváraní podmienok preto, aby sa aj starší ľudia so svojimi špecifickými obmedzeniami mohli a chceli zamestnať. Lebo elixír nesmrteľnosti ani večnej mladosti napriek optimistickým extrapoláciam zo starých štatistík v skutočnosti ani zďaleka nie je na dohľad...
Diskuze:
