Dagmar Gregorová

Odysea opustili sily, po 17 a pol roku musel odísť do dôchodku. Slnečný disk je žiarivo čistý, po väčšinu dní bez jedinej škvrny. Aj slnečný vietor stráca dych – jeho nápor je najslabší za uplynulých 50 rokov merania.

90 gumových kačičiek putuje v ľadovci smerom k oceánu. Poctivého nálezcu čaká odmena od vedcov NASA.

Vesmír zaujal ďalšou hádankou. Astronómov zamestnáva hľadanie odpovede na otázku: Čo po niekoľko mesiacov žiarilo v súhvezdí Pastier?

Koraly sú pradávne, rozmanité, nádherné a tajomné. Vyvinuli sa pred viac ako pol miliardou rokov a patria medzi organizmy, ktoré najviac ovplyvnili vývoj na Zemi. Premieňajú „nebezpečný“ kysličník uhličitý na belostné vápencové útesy. Stavebnú činnosť koralov riadi zaujímavý mechanizmus, ktorý podlieha režimu svetla a tmy.

Medziplanetárny priestor je aj v okolí pohostinnej Zeme bezpečne smrtiacim prostredím. Mrazivá prázdnota, bez tlaku okolitej atmosféry, s malou gravitáciou, ale vysokou úrovňou kozmického a slnečného žiarenia. Ani psa by tam človek von nevyhnal. S inými, jednoduchšími organizmami to však usilovne skúša. Doposiaľ týmto nástrahám odolali niektoré odolné baktérie, lišajníky ... a malé vodné medvedíky.

Ustálené anglické slovné spojenie “bird brain” (vtáčí mozog) označuje človeka hlúpeho, „na hlavu padnutého“... no skrátka hlupáka. Rozumové schopnosti však niektoré druhy operencov zaraďujú medzi najinteligentnejšie tvory na Zemi.

Pred desiatimi rokmi astrofyzici zistili, že najvzdialenejšie vesmírne objekty nám budú postupne miznúť z dohľadu, lebo vesmír sa, navzdory vtedajším predstavám, rozpína stále rýchlejšie. Podobne ako pri tmavej hmote, aj pri tmavej energii stále presnejšie vieme ako „to“ pôsobí, ale nevieme čo „to“ je, čo pôsobí.

Aj cez ten najdokonalejší teleskop hľadíme na oblohu ako cez mierne poodhrnutú oponu na vesmírne javisko v pološere. Už 75 rokov provokuje nielen astrofyzikov otázka, čo tvorí väčšinu hmoty vo vesmíre – takzvanú tmavú hmotu. Je to zvláštna hra na slepú babu. Vieme stále presnejšie zistiť kde je, ale odpoveď na otázku „čo to je“ ostáva utajená.

Platesy, či halibuty nevzrušujú len gurmánov, ale aj evolučných biológov. Opäť je hlavnou témou oko. V tomto prípade, okrem vývoja samotného orgánu, aj jeho migrácia z jednej strany hlavy na druhú. Medzičlánky tohto zaujímavého evolučného riešenia poskytli múzejné depozitáre.

Vo vzdialenosti 1 700 svetelných rokov od Zeme sa navzájom v tesnej blízkosti obiehajú dva pulzary. Vďaka extrémnemu gravitačnému pôsobeniu dvoch veľmi blízkych a veľmi hmotných telies, predstavuje táto binárna sústava ideálne vesmírne laboratórium na skúmanie relativistických efektov.

Dnes, 4. júla, sa nachádzame v aféliu. Nie je to názov pre typ ekonomickej krízy, ale pomenovanie najvzdialenejšieho bodu na obežnej dráhe okolo Slnka. Naša najbližšia hviezda je teda od nás najďalej a navyše prežíva obdobie prekvapivo dlhej nečinnosti. Napriek tomu je ostro sledovaným cieľom niekoľkých solárnych sond.

V súčasnosti už vedci vedia naprogramovať ďalší vývoj kmeňových buniek kultivovaných in vitro v laboratóriách. V kalifornskom Ústave Jonasa Salka pre biologický výskum to však dokázali s dospelými kmeňovými bunkami, ktoré sa nachádzajú priamo v živom mozgu.

Kreacionisti sa nemôžu prestať snažiť o diskreditáciu evolučnej teórie a o šírenie učenia o stvorení. Je to ich viera a vnímajú to ako svoje poslanie. Ako v USA, tak aj v Európe, či v iných končinách sveta. Domnievať sa, že vedecké argumenty ich presvedčia, môže byť viac ako naivné. Verejné školy v USA pred vplyvom rôznych náboženských učení chráni ústava. A tie naše?

Od 11. júna oficiálne existuje nová kategória telies Slnečnej sústavy – plutoidy. Jej doposiaľ jedinými predstaviteľmi sú bývalá planéta Pluto a teleso Eris, objavené v roku 2003. Keďže sa zistilo, že je objemnejšie a hmotnejšie než Pluto, vyvolalo búrku vášnivých diskusií o potrebe novej kategorizácie väčších telies Slnečnej sústavy. V roku 2006 schválenú novú kategóriu trpasličích planét (Eris, Pluto a Ceres) však práve „postihla“ ďalšia úprava.

Ako mohla prvotná živá pozemská bunka vyzerať? Ako mohla prijímať živiny z okolitého prostredia, rásť, kopírovať nejakú informáciu, zakódovanú do reťazca nukleotidov a deliť sa? To doposiaľ nevieme a ani príroda nám neposkytuje žiadne zachované hmotné indície. Výsledky výskumného projektu Lekárskej fakulty Harvardovej univerzity aspoň poskytli model a spôsob ako skúmať možné interakcie prvých pozemských buniek s ich prostredím pred vyše 3,5 miliardami rokov.

Iné galaxie môžeme skúmať zvonka, tú našu len zvnútra. Preto nie je jednoduché získať o jej obraze presnú predstavu. Americkí astronómovia včera prezentovali svoj najnovší pohľad na štruktúru Mliečnej dráhy.

Vysokovýkonné petawattové lasery sú o krôčik bližšie k riadenej jadrovej fúzii a k tajomstvám jadrovej fyziky a astrofyziky. Desať miliónov kelvinov? Na obzore sú už oveľa „teplejšie“ ciele.

Vyše dvadsať rokov svet pozná fullerény – molekuly uhlíka so zaujímavou štruktúrou. Predstavujú materiál budúcnosti s rozmanitým využitím a ich výskum a produkcia nepochybne porastú. Okrem nových technológií by vraj mohli priniesť aj zdravotné riziká.

V našich končinách je pondelok, len hodinu a pol po polnoci. Sonda Phoenix bezpečne pristáva neďaleko severného marťanského pólu. V 1:53 nášho času (19:53 EDT - Eastern Daylight Time) vysiela prvý signál z jeho povrchu, o dve hodiny neskôr aj prvé zábery.

Malý brazílsky chrobák s latinským pomenovaním Lamprocyphus augustus, ktorý v lúčoch svetla žiari premenlivými odtieňmi zelenej farby je možno návodom, ako vytvoriť dokonalejšie fotonické kryštály, nevyhnutné pre lepšie spracovanie a usmernenie svetelného signálu. Bez nich sa sen o optických počítačoch, mnohonásobne rýchlejších, než sú tie súčasné, nikdy nezrealizuje.

Záver oslnivej kariéry veľmi hmotných hviezd býva naozaj veľkolepý – na okamih zažiaria v podobe supernov, aby sa z nich stali neutrónové hviezdy, či pri tých najhmotnejších mysteriózne čierne diery. Pozorovať záverečnú fázu vývoja hviezd nie je v astronómii až tak nezvyčajné, no zachytiť prístrojmi ten prvý krátky, najžiarivejší okamih – samotnú explóziu supernovy, to sa 9. januára tohto roka podarilo po prvý raz. Včerajšia správa zo servera časopisu Nature sa rýchlo rozšírila. Podrobnejší článok prináša dnešné vydanie tohto časopisu.